Opustila som v minulom článku Človeka práve v okamihu, keď zisťuje, že na tom svojom Kopci je už príliš dlho. Už pozná každé steblo, každý závan vetra, príchod búrky i slnečné dni. Kopec, jeho pracovisko a práca, stratili schopnosť roznietiť tvorivú iskru. Prišla rutina a nespokojnosť. Čoraz viac Človek pozeral do diaľav a hľadal iný vhodný kopec. Strmina pod nohami a hustá hmla v údolí medzi kopcami ho však stále odrádzali. Strach a Zdravý Rozum ho presviedčali, aby zotrval tam, kde má istotu poznania chodu vecí.
Avšak Človek sám tvorí svoj život. Pikantné je, že si to uvedomuje málokedy. Ale už len ten jednoduchý akt žmurknutia do zrkadla s myšlienkou "Chce to zmenu" napriek tomu, že sa znova zaradí do bežnej rutiny, dáva Podvedomiu do rúk priamy príkaz.
"Takže pôvodný príkaz platí, aj keď je Človek momentálne ukolísaný Zdravým Rozumom a Strachom. Tak sa do toho pustime znova." - pomyslelo si Podvedomie. Dalo sa neúnavne do práce. Času malo dosť.
Človek medzitým svoju túžbu žmurkal do zrkadla častejšie a častejšie. Ani sa nenazdal a do jeho nespokojnosti sa začalo vkrádať niečo nové. Myšlienky a nápady sa vynárali a strácali. Nespokojnosť dostávala nový význam. Pomaly sa rodil plán. Oj, honosné slovo - plán. Spočiatku to boli len záblesky, otázky, možnosti.
"Čo stratím? Čo získam?" - hĺbal Človek, keď sa zobúdzal zo živých snoch o cestách, cestovaní a strácaní sa. Vlak s kolegami sa rútil z nástupišťa a on nešťastný sa snažil do neho dostať. "Zlatko, ten vlak už nie je tvoj." - šepkalo mu Podvedomie do snov - "Nechaj ho ísť."
"Poodstúp. Pozri sa na svoj život z inej perspektívy" - šepoce v inom sne - "Pozri sa ako divák. Čo vidíš?" Sny, záblesky myšlienok, znovuobjavené schopnosti a skúsenosti postrkovali nespokojnosť Človeka do inej roviny. Začal tvoriť. V predstavách tvoril iný život. Sníval a uvažoval. Pre a proti. Už nie pre "odísť" alebo "zostať", ale pre "ako". Ako a kedy. Túžba po zmene a vzbura z nespokojnosti sa postupne pretavovala do vytvárania nového kopca. Ešte bol v hmlách. Ešte bol ďaleko. Ale čo je ďaleko? Čas je relatívny. Nehrá rolu. Človek stál na vrchole svojho kopca a dlaňou si tieniac zrak pred oslepujúcim slnkom sa čoraz častejšie díval na ten druhý kopec. Z jeho vrcholu sa pomaly odvíjali pásy hmly a postupne odhaľovali jeho tvar a zákutia.
Čas postupne dozrieval až nastal okamih, keď bol Človek pripravený. Stále sa mohol rozhodnúť odísť alebo zostať. Nikto ho nenútil. Vlastne niekto predsa - on sám - jeho Podvedomie, jeho vnútorné ja. Ono vedelo, že stačí popostrčiť a už samotná voľba, nech bude akákoľvek, bude správna.
Navonok sa takmer nič nedialo. Strach a Zdravý Rozum sa nechali učičíkať. Verili, že majú Človeka pod kontrolou. Sem tam síce zbystrili pozornosť pri malých vzburách a výbuchoch emócií, ale Človek sa rýchlo upratal do tradičného pracovného (ne)normálu. Sám Človek síce videl druhý kopec čoraz jasnejšie, ale ešte mu nedochádzalo, že ten snový kopec sa postupne stáva reálnou cestou. Strach z budúcnosti a hlavne z neznáma ho ešte zväzoval. Žil vo vajíčku vlastnej nespokojnosti a odovzdanosti. Až raz škrupina pukla.
Človek sa zrazu počul ako nahlas vraví: "Niekedy musí byť niečo zničené, aby mohlo vzniknúť niečo nové."
"Bol to vôbec môj hlas? Kto to hovoril za mňa?" - so začudovaním si premietal situáciu znova a znova. Podvedomie zľahka a šibalsky naklonilo hlavu: "Zlatko, veď si to predsa chcel, nie? Bez tvojho súhlasu by som predsa nemohlo nič robiť, len prijať tvoje rozhodnutie. Vieš, tie slová už boli tvojou súčasťou, aj keď ešte nevedomé. Boli v tvojom srdci. Sú cestou k tvojmu vysnívanému novému kopcu. Tu ťa už nič nedrží. Ty to vieš."
A tak Človek venoval posledný pohľad životu a zamestnaniu, ktorým žil už toľké roky. S nečakane ľahkým srdcom zbehol z vrcholku toho starého života a pustil sa cez údolie k tomu novému. Údolie je ešte zahalené hmlovými závojmi. Nie je jasné aké je dlhé a hlboké a ako ďaleko je úbočie vysnívaného kopca. Nie je jasné, či cesty k nemu sú priame alebo plné zákrut. Človek sa však bez ľútosti ponoril do tej hmly. Pred svojim vnútorným zrakom videl ten nový vrcholec a vedel, že urobí všetko najlepšie ako vie, aby naň vystúpil.
Kde sa podeli Zdravý Rozum a Strach? Nevzdali sa bez boja. V poslednom okamihu sa zahryzli do mysle Človeka. "Co to robíš! To je bláznovstvo? Kde pôjdeš? Čo budeš robiť? Z čoho utiahneš domácnosť? Dovolenku? Záujmy?"
Po krátkom zaváhaní, či predsa len nerobí chybu, sa im Človek otočil chrbtom. Vedel, že stačí mať odvahu a celý vesmír sa zasadí o to, aby splnil jeho túžby.
