Tretia alternatíva je hlavne o práci na svojom postoji k situáciám, v ktorých sa človek ocitne. „Prečo práve ja mám takto postupovať?“ – namietala som v duchu. Veď to je jasné. To tá druhá strana má urobiť, pochopiť, vedieť! Mne je ubližované a mám si to nevšímať? Tak to teda nie! Pripadala som si presne rovnako ako v čase pred rokmi, keď som prvýkrát otvorila knihu Štyri dohody. Neposudzovať (nehrešiť slovom), nevytvárať si domnienky, nebrať si veci osobne a vždy robiť všetko tak, ako najlepšie vieme. Aj tam moja myseľ popudlivo reagovala a vzpurne predhadzovala otázky ako napríklad túto: „Ako si nemám vytvárať domnienky, keď ten či onen je taký a onaký a nepáči sa mi, čo robí?“
Keď som sa však chcela so životnými križovatkami, ktoré sa mi priplietli do života, niečo urobiť, musela som poslať svoje ustrašené a novoty odmietajúce Ja na dovolenku. Teda skôr moje ego a myšlienky, ktoré mi podsúvalo. Odmietanie, obavy, strach. Strach či môžem, nemôžem, čo si ľudia pomyslia atď. Totiž, keď mi takéto myšlienky ovládli hlavu a keď sa k tomu pridružila sebaľútosť a hnev, začala sa príslušná križovatka meniť na kruhový objazd, z ktorého nebola cesta von. Ona tam bola, a dokonca ich bolo viac, ale človek sa môže dostať do stavu, že ich nevidí. Raz som sa motala v kolečku depresie. Poviem vám, stačilo raz a už nikdy viac. Aj keď neskôr nové križovatky mali sem tam tendenciu sa zaokrúhliť, vedela som včas identifikovať signály a postupne zakrivujúce sa ramená vyrovnať a nájsť v danom momente s danou výbavou skúseností, vedomostí a intuície tú jednu cestu von. Postupne som sa naučila neposudzovať správnosť alebo nesprávnosť zvolenej cesty. Nebolo by to totiž k ničomu. Nebudem predsa nadávať sama sebe za moju vlastnú voľbu, nie?
Neskôr, keď som prosila o rady blízkych priateľov alebo sa zdôverovala so svojimi bolesťami, dostávala som niekedy otázky „čo by sa stalo, keby...:“, na ktoré som po krátkom zamyslení s prekvapením odpovedala neisto „Nuž, asi nič.“ Postupne som si ich začala klásť ja sama. Túto otázku si samozrejme nebudem klásť napríklad takto: „Čo sa stane, ak nezaplatím splátku hypotéky?“ Tu je odpoveď viac než jasná a ak by náhodou nebola, banka sa už postará, aby sa mi rozjasnilo. K hypotéke je potrebný súhlas a taktiež súhlas s pravidlami. Bola to voľba a za voľby nesieme zodpovednosť.
Ježiš vravieval „Čo je cisárovo patrí cisárovi, čo je božie patrí Bohu.“ Takže hypotéku necháme tak. Tam už toho veľa nenarobíme. Treba ju splácať, to jest dáme cisárovi (banke), to, čo jej patrí. Pozrime sa skôr na to božie. Vyzdvihnem dar rozhodovania sa, slobodu voľby. Dar nájsť tú najsprávnejšiu cestu z križovatky. Tú, pre ktorú sa rozhodneme. Tú tretiu alternatívu. Sloboda voľby je nástroj, ktorý mi pomôže pozrieť sa na príčinu vecí a udalostí, v ktorých som sa ocitla a zvoliť si, ako budem na tú príčinu reagovať. Ako ju vyriešim. Aký následok z nej vyvodím. Akú budúcnosť si zvolím. Voľba môže byť skutočne rôznorodá.
Beriem slovné spojenie „tretia alternatíva“ ako symbol iného riešenia, ako sme zvyknutí. Iného ako si myslíme, že by sa mali veci riešiť. Najmä ak ide o konflikty. Vyžaduje to vedome sa rozhodnúť a pozrieť sa na známe veci novými okuliarami. Z inej perspektívy. A potom podľa toho konať. Tretia alternatíva je riešenie, ktoré znamená, že nie je po mojom, nie je po vašom, ale je po našom.*
Ako som spomenula v úvode, nie je to ľahká cesta. Je to rozhodnutie nejsť cestou obete a tiež nejsť cestou toho, kto presadzuje len svoj názor. A na začiatku tejto cesty býva človek zväčša sám. Záleží na mnohých premenných.
- - -
* Stephen R. Covey: 8. návyk Od efektívnosti k výjimečnosti, kapitola 10, str. 183, rok vydania 2014 nakladateľstvom Management Press, s. r. o
