„Nesmieš sa báť. Strach zabíja myšlienky. Strach je malá smrť prinášajúca úplné vyhladenie. Budem svojmu strachu čeliť. Dovolím mu, aby prešiel okolo mňa a cezo mňa. A keď prejde a zmizne, otočím sa pozriem sa, kade šiel. Tam, kde strach odišiel, nezostane nič. Zostávam tam iba ja sám.“
Frank Herbert: Duna
-----------------------------------------------------------------------------------------------
„Máte možnosť si v práci uvariť čaj?“ spýtal sa ma obvodný doktor.
Veľmi submisívne som prikývla. Veď doktor bol predsa autorita a bola som svojimi rodičmi naučená, že autoritám sa verí a názor autorít treba rešpektovať, aj keby som nebodaj mala na vec iný pohľad. A ja som vtedy vnútorne veľmi nesúhlasila. Naozaj som sa necítila dobre. Z nosa mi tieklo a mala som ho celý rozdráždený a červený. Trápili ma zadúšajúce záchvaty kašľa, ktoré sa zdali nekonečne dlhé, najmä keď som sedela v autobuse. Chcela som sa zaboriť do perín a prežiť. Mala som len jediný problém. Nemala som horúčky. Nezahrala som divadielko na umierajúcu. A tak som nedostala priepustku liečiť sa v teple a kľude. Nedokázala som sa vzoprieť.
Poslušne som od doktora zašla do lekárne, aby som si vyzdvihla predpísané lieky a šla som rovno na autobusovú zastávku. Smer práca s troma prestupmi, lebo z mestečka pri Bratislave sa na druhý koniec Bratislavy nedalo dostať inak. V Dúbravke, kde som čakala na ďalší autobus zababušená až po uši, husto snežilo. Tu sa počasie vždy lámalo. So začervenanými očami som sa snažila dusiť kašeľ, ktorý mal snahu mi roztrhnúť hrudný kôš. Rozprávkovo bielu krajinu a husto padajúce snehové vločky som si vôbec, ale vôbec nedokázala užívať.
Bol hlboký socializmu a povinnosťou zamestnanca bolo budovať svetlú budúcnosť a nie sa váľať v posteli. Tak som kašľala na kolegov a spolucestujúcich, soplila som a so svojimi iba 37 stupňami som bola systémom považovaná za zdravú. Bola som mladá, neskúsená a bojazlivá.
Avšak, bol to jeden z prvých, vtedy ešte celkom maličkých klinčekov do rakvičky viery a nespochybniteľného rešpektu k zdravotnej starostlivosti.
Dnes, keby som mala tú drzosť v takom stave vstúpiť do autobusu, tak by ma všetci hnali. V tom lepšom prípade. Ani by som sa im nečudovala. Môj terajší obvodný lekár by ma vypísal na PN a nastavil by mi liečbu. Dúfam, že áno. Keby som ale mala iného lekára, tak by som mohla dopadnúť aj úplne inak. V dnešnej dobe ambulantného liečenia cez telefón, by som považovala za veľké šťastie, keď by mi lekár aspoň zdvihol telefón alebo odpovedal na e-mail. Kamarátke lekár ten telefón nedvíhal a ani sa neobťažoval odpovedať na jej e-mail. A to sa cítila naozaj zle. Systém ju „liečil“ paličkou do nosa. Inej evidentne ešte chorej osôbke zas iný doktor ukončil PN bez toho, aby pacienta vôbec videl. A tak ten človek huhne v práci, kde je v dennom kontakte s inými ľuďmi. To je také to divne pokrivené panoptikum dnešných dní.
Keď som pred rokmi sprevádzala svoju matku s množstvom diagnóz pri návštevách rôznych lekároch, začala som sa na zdravotnú starostlivosť pozerať trochu inak. Pochopila som, že najdôležitejšia je prevencia. Aktívna a vedomá. A keď predsa príde choroba, nezveriť sa úplne slepo do rúk lekára. Treba sa pýtať a získavať informácie. Aj lekári sú len ľudia. Žiadni bohovia.
Ako mi pribúdali roky, Intenzívne som vnímala, že za posledných x desaťročí a možno aj storočí sme ako spoločnosť postupne odovzdali zodpovednosť za svoje zdravie inštitúcii, ktorá sa nazýva zdravotná starostlivosť. Prestali sme počúvať svoje vlastné telo a zabudli sme, že zodpovednosť za svoje telo, svoje zdravie, je v prvom i poslednom rade na jeho nositeľovi. Možno práve teraz zbierame plody toho, že na boľačky a choroby nám systém celé roky ponúkal instantné riešenie v podobe rôznych liekov. Prijali sme to ako nezmeniteľnú pravdu. A zrazu nás systém zradil.
Na druhej strane, práve v situáciách, ktoré dnes zažívame, nám systém nevedomky umožňuje návrat k vlastnej zodpovednosti k sebe samému. K svojmu zdraviu. Výhovorky, že „nie je čas“, sú len výhovorkami. Dnes, keď nám v podstate zhavarovala zdravotná starostlivosť prvého kontaktu, je čas sa obzrieť na zabudnuté recepty našich starých materí. Za čias babičiek a dedkov mojej generácie nebol systém zdravotnej starostlivosti inštituovaný tak, ako ho poznáme dnes. Keď niekto ochorel, zobrali sa na pomoc byliny, masti, tinktúry a zdravý rozum.
Aby toho nebolo málo, tak v tejto dnešnej pozoruhodnej dobe sa na nás zo všetkých strán hrnie veľký strach. A hoci ten strach priam visí vo vzduchu, je dôležité nepodľahnúť mu. Nenechať sa zlomiť z toho, že mi nejaký test, nejaká SMS oznámi, že som pozitívna smrteľnou chorobou a lekár ma nechce ani vidieť. Strach zabíja. Strach znižuje schopnosť tela zmobilizovať svoje uzdravujúce schopnosti. Keď nie je k dispozícii doktor a viem, že cesta do nemocnice nemusí byť práve šťastný nápad, treba siahnuť po starých osvedčených liečebných postupov našich starých mám. Mnohé lieky máme priamo v našich kuchyniach. V dnešnej dobe, aj keď pretlak informácií je viac ako zdravý, sa stále dajú nájsť fungujúce postupy v prípade, že nie je po ruke zdedená múdrosť starej mamy alebo nie je v okolí osvedčený bylinkár. Nečakajte, kým vám bude horšie. Ten, kto zoberie zodpovednosť sám za seba a postaví sa svojmu strachu, dokáže byť zdravým a ako bonus aj slobodným.
Nebojte sa a buďte k sebe láskaví.
