"...a tie paradajky tiež ešte nie sú vyložené!!!" .... v hlase znela nadradenosť a potlačovaná zlosť a keď som zdvihla hlavu, zaregistrovala som aj gesto ženy, ktorá tým podčiarkla svoju pozíciu nadriadeného. Mladý zamestnanec, ktorému boli tieto slová adresované, pokorne a bez slova vykladal nejakú zeleninu. Nevšimla som si akú. Nebolo to podstatné. Čo mi udrelo do očí bola tá pokorná odovzdanosť. Možno ani pokorná nebola. Proste vykladal tovar ďalej, aj keď na jeho hlavu padali tie veľmi dôležité nevyložené paradajky. On vykladal tovar a ona predvádzala svoj status moci.
Pred všetkými, pred zákazníkmi. Nech vidia, kto to tu riadi! Kto je dôležitý. Najdôležitejší.
Možno ten chalan naozaj niečo vyviedol. Možno tam bol dôvod na usmernenie. To vedia len oni dvaja. Nech bolo to mocenské gesto oprávnené alebo nie, bolo neľudské. Prečo? Pretože išlo o priame poníženie človeka na verejnosti. A určite to bolo na hony vzdialené k usmerneniu, ako má ten tovar vykladať a teda ako má pracovať.
Pre zákazníkov to mohlo byť smiešne a aj trápne. Bolo to hlavne tragické - tragikomické. A zároveň smutné, lebo nielen ten chalan mal hlavu sklonenú a chrbát ohnutý.
