7.1.2008, 6:22„Som s tebou. Som s tebou“, opakujem donekonečna upokojujúce slová. Slová, ktoré automaticky používam, keď nesiem vystrašenú mačku k veterinárke. „Som s tebou. Som s tebou“, opakujem a hladkám vystrašeného a vyčerpaného Kubka. Ležím na zemi a ruku naťahujem pod skriňu, kde sa s bolestným plačom odvliekol. Ukladá si hlavičku na moju ruku a takmer neprítomne ju tlačí do mojej dlane. Donekonečna opakujem upokojujúce slová a po tvári mi tečú slzy.„Som s tebou. Som s tebou. Nič sa ti nestane“, hovorila som Kubkovi v časoch, keď som ho brávala na výstavy. Cestou tam bol vždy vystrašený. Z roka na rok viac a napokon som ho prestala takto trápiť. Keď sme sa z výstav vracali domov, tak už mu zvuk motora nenaháňal strach. Akosi automaticky vedel, že tá bizarná a pre neho nepochopiteľná akcia sa už skončila. Niekedy sa aj pocikal po ceste. Nečudo. Počas celého dňa nepapal, nepil a nešiel na záchodík, napriek tomu, že som sa snažila, aby výstavu prežil v čo najväčšom kľude. Vždy sa zahrabal do zácloniek a neskôr do svojho fusaku, z ktorého mu trčal len zadok. Jasne vyznával filozofiu „Keď ja nič nevidím, ani ja nie som videný“. Vždy ale opatrne vyliezol, keď som na neho zavolala a tisol sa ku mne, keď som ho mala na rukách. „Som s tebou. Som s tebou. Neboj sa, všetko bude dobré“, potláčam fikanie a vkladám do hlasu čo možno najviac kľudu, ktorého som v tejto situácii schopná. Hladkám vychudnuté telíčko. Takmer len hmatom registrujem plytké dýchanie. Modlím sa, aby ho už nič nebolelo. Modlím sa za posledný výdych vykúpenia. „Som s tebou. Som s tebou. Ľúbim ťa. Neboj sa.“, šepkám mu do uška o pár hodín neskôr, keď dostáva od veterinárky uspávajúcu injekciu. Jeho plač mi drása srdce. Hladkám ho a rozprávam mu donekonečna ako ho ľúbim a ako ho už nič nebude bolieť a ako ho Murko a Beluško nájdu. Kubko zaspáva a ja ledva vidím cez slzy, keď dávam veterinárke posledný súhlas na poslednú injekciu.„Zlatíčko moje. Ľúbim ťa.“
