Tá skúsenosť je stále príliš živá a nedá sa vytesniť. Vlak, v ktorom som dnes cestovala do práce prešiel človeka.
Čítala som. Zrazu ma vyrušila náhla zmena v jednotvárnom zvuku šinúceho sa vlaku. Cítila som, že sme prekonali nejakú prekážku. Vlak akoby jemno nadskočil, jednotvárny zvuk bol prerušený - hop - hop a pokračovali sme ďalej. Nebyť toho, že vlak začal pozvoľne zastavovať, tak by toto prerušenie zapadlo do zabudnutia.
Stáli sme. Nuž fajn. Musia skontrolovať, či nedošlo k poškodeniu. "Ktovie, kto sa môže zabávať tým, že položí na koľaje kamene", pomyslela som si a znova sa pohrúžila do knihy. Nebolo mi súdené sa zabávať dobrodružstvami Harryho Pottera a jeho kamarátov. Z prednej časti vagóna sa ozývala vzrušená vrava a z nej som zachytila útržky "Niekoho sme prešli...Boli tam nejaký robotníci....Niekto s vozíkom....Rušňovodič vravel....".
Pochybnosti zakrátko zahnala sprievodkyňa, ktorá nás oboznámila, že sme prešli človeka, že sa táto udalosť bude vyšetrovať a nás to bude stáť hodinu až dve čakania. Boli sme cca 3 km od Rače, tak nám aj tak nič iné ako čakať neostávalo.
Stále som to brala úplne nezaujato. Zvedavo som vykukla z vlaku do daždivého dňa a relatívne ďaleko som videla nejakých ľudí. Vrátila som sa ku knihe. Vo poloprázdnom vozni vládol celkom spoločenský duch aj vďaka malému dieťaťu, ktoré sa nudilo a postupne sa do jeho šantenia zapájali aj ostatní ľudia. Keď mi drobec chcel potiahnuť knihu, zábava skončila a to malé človieča predviedlo aj vzpurný plač. Mamina zasiahla a s bravúrnosťou previedla pozornoť chlapčaťa na niečo iné.
Prišla sanitka, nejaké autá. Kameramanka a ďalších pár ľudí sa brodilo mokrou trávou a blatom od hlavnej cesty k vlaku. Rozhovory, sem tam vykukujúce hlavy. Sprievodkyňa prišla oznámiť, že ešte pol hodinu. Chlapča zabodovalo a získalo na chvíľu úradnú čiapku (ktorej odborný názov neviem). Mamina fotí a budúci lámač sŕdc rozkošne pózuje.
Vlak sa pohol - len také malé poskočenie. Znova stojíme. Nezúčastnene pozorujem jednu mladú pani, ako dáva kameramanke balíček vreckoviek a tá si čistí objektív kamery. Vraciam sa zas ku knihe. Viem, už, že nejaký zúfalec si ľahol pred vlak v miernej zákrute a že rušňovodič už nemohol nič urobiť. Stále nič. Žiadna emócia.
Ľudia telefonujú, príbehy sa zľahka líšia. Zrazu moju pozornosť upútal jeden hlas. Pani zľahka so smiechom rozprávala niekomu na druhej strane, prečo sa zdržala. "nejaký chlapec, ...nejaký zúfalec,..... ľahol si krížom cez koľaje.... hlavu zbierali, ..... rozťahaný po pocelej trati,.... nohy..... trup roztrhaný....., 23 rokov, ....proste zúfalec, ..... nemohol si počkať na iný vlak?...... strašné, ......"
Prestala som ju počúvať. Zamrazilo ma, žalúdok sa stiahol hroznou predstavou. Ten niekto neosobný, ktorého prešiel vlak, nadobudol reálnu podobu. Predstava človeka idúceho dobrovoľne na smrť, podrobnosti tej tragédie, vedomie, že to, čo som považovala za kamene na koľajách, bolo ľudské telo, lámajúce a trhajúce sa, ma hlboho zasiahlo. Prečo si ten muž zvolil takú strašnú smrť? Sám, v krehkom tele, proti železnému kolosu?
Stále cítim ten záchvev vlaku, ktorý pretrhol niť života krehkého ľudského tela. Vlak zastenal aj namiesto človeka.
Snažím sa predýchať ten šok. Nejde to. V práci sa mi to čiastočne podarilo, ale v pozadí stále číhalo to niečo strašne znepokojivé. Prešli SME človeka. Zabili SME ho. Panebože, chápem absurditu týchto myšlienok, tak prečo ma tak kvária? Boli sme len nevinní svedkovia, ktorí sa na križovatkách Života stretli v rovnakom čase na rovnakom mieste s tým jedným, ktorý už nechcel žiť. Uvedomujú si samovrahovia, že svojim rozhodnutím ubližujú? Nielen svojim blízkym, ale aj úplne cudzím ľuďom? Ten človek mi vstúpil do života brutálnym spôsobom.
Večer zas sedím vo vlaku a po pracovnom zhone mi zážitok znova nástojčivo zviera vnútornosti. Klop-klop-klop, klopoce vlak a šinie sa znova k tomu miestu. Dýcham zhlboka a snažím sa vyhnať z mysle predstavu dotrhaného tela. "Cloveče, keď už si tak vstúpil do môjho života, nech ti je boh milostivý. Odpúšťam ti, ja neznáma. Buď v kľude. Je odpúšťajúci a chápajúci. Nie je sudcom, je náručou", snažím sa neumelo koncentrovať na akúsi rozlúčku s neznámym. Chcem urobiť symbolickú bodku, chcem sa vyrovnať s tým silným traumatizujúcim zážitkom.
V duchu však stále počujem záchvev vlaku, ktorý pretrhol niť života neznámeho človeka. Vlak zastonal. Človek nestihol.
Od dnešného dňa poznám, aké to je. Bola by som radšej, keby som nevedela.
