Kráčala som k stanici a on mi plachtil nad hlavou. Vznášal sa v širokých voľných oblúkoch sledujúc všetko okolo. Možno hľadal korisť. Možno len tak prelietal.
Jeho prítomnosť vyrušil iné vtáky. Čakajúc na vlak som sa prechádzala po nástupišti a vnímala krásu rána prežiareného slnkom, vysokú modrú oblohu. Pokoj. A hľa, kŕdeľ strieborných rybičiek križoval oblohu. Vtáčiky leteli v kŕdli. Na ich trepotajúcich sa letkách sa zrkalilo svetlo a boli presne ako tie kŕdle rybiek v mori. V ladných oblúkoch leteli tam a späť na prvý pohľad bezcieľne.
Ukázalo sa, že to nebol len taký let pre radoť. Mali misiu. Rozvážne, opatrne, ale predsa s ohodlaním leteli k dravcovi, na ktorého som už zabudla. Podleteli ho. Križovali mu dráhu. Leteli proti nemu a oboplávali ho ako voda kýl lode. Jednotný kŕdeľ s jasným cieľom. Opodiaľ letel samostatný vták. Zrejme stratég, vodca. Ako dirigent udával smer a cieľ.
Dravec zneistel. Pomaly sa otočil a odlietal k juhu. Preč. Kŕdeľ vtákov ešte chvíľu krúžil na vyprázdnenom kúsku oblohy a až keď vodca dal pokyn, pustili sa na opačnú stranu. Stratég sa ešte chvíľu zdržal. Zrejme vyhodnocoval, či nebezpečenstvo pominulo. Napokon aj on odletel za ostatnými.
Dravec sa tiež strácal v modrej oblohe. Chvíľu sa zdalo, že si to rozmyslel a vráti sa. Jeho kontúry boli čoraz jasnejšie, keď zrazu proti nemu vyleteli iní dvaja. To už bolo moc. Vzdal to a znova sa obrátil na juh. Postupne sa strácal a ako šedá bodka sa rozpustil v bledomodrej oblohe.
Maličkí zvíťazili nad veľkým. Aspoň pre tentokrát.
