A raz som pri nedeľnej rannej káve narazila na časť, ktorá ma inšpirovala. Narazila som na perlu v tom citovom virvare. Hrdina sa zamyslel nad svojim životom a hneď som sa na ten naivnučký román začala dívať iným okom. My dospelí sme už síce mnohé pochopili na základe vlastných skúseností a tieto skúsenosti sa stali pre nás samozrejmé, ale vieme ich aj aplikovať v živote? Vieme vôbec či žijeme svoj vlastný život? Možno žijeme len ilúziou, predstavou, ktorú sme prevzali od našich predkov, životných zvyklostí, pravidiel, ktoré sme sa naučili.
A tak mi prišla myšlienka, že je škoda, že čas čítania rozprávok rodičmi deťom pred spaním sa končieva obyčajne v čase, keď sa deti samé naučia čítať. Niekedy by bolo užitočné, aby si rodičia prečítali to, čo čítajú ich dospievajúce deti. Možno by v tých zaľúbených príbehoch našli obraz vlastného detstva a cez ten obraz by mohli (zdôrazňujem MOHLI...:))) pochopiť, že deti nemajú povinnosť robiť presne to, čo im rodičia do života nalinkovali. Aj deti majú právo výberu. Aj deti sa učia cez popálenia a pády. A rodič má pri nich len stáť a pomôcť im cez tie pády prejsť, pochopiť ich a nie ich ešte viac potopiť a zdeptať. Cez tieto skúsenosti silnejú a učia sa žiť. Spolu s nimi aj ich rodičia, ak sú vôbec ochotní uznať, že do svojich nárokov na deti projektujú svoje vlastné predstavy, nesplnené túžby, zlyhania a pády.
Toto platí nielen v rodinách, kde deti prežívajú vojenský režim a rôzne formy nelásky, ale paradoxne aj tam, kde si deti užívajú všetku lásku sveta. Aspoň sa to navonok tak zdá. Sú ochraňované, aby sa ani nedostali k možnosti pádu. A keď sú v dospelosti konfrontované s rôznymi formami "priepastí", tak nakoniec do tej priepasti spadnú. Lekcie, cez ktoré mali prejsť v detstve sa zrazu dejú v dospelosti a sú omnoho omnoho ťažšie.
Vojenský režim a bezbrehá ochrana majú spoločného menovateľa: napĺňanie predstavy rodiča, ako by jeho dieťa malo správne žiť. Títo rodičia nevidia to, čo samotné dieťa naozaj chce. Dokonca si dovolím tvrdiť, že (až na patologické stavy) rodičia z oboch táborov konajú v "mene lásky k svojmu dieťaťu". Aby malo lepší život, ako mali oni, aby sa vyvarovalo ich vlastných pádov, ktoré sú stále také živé. Paradoxne vo svojich vlastných strachoch pripravujú dieťa na to, aby sa stratilo samo sebe a dieťa v snahe vyhovieť rodičom (ale aj v snahe sa od nich vzdialiť čo najďalej) sa bez pochopenia, prečo to tak je, dostáva na rovnakú alebo veľmi podobnú cestu, akou prešli oni.
Je to úžasné a zároveň veľmi jednoduché.
Kdesi v biblii sa píše niečo v zmysle "hriechy otcov padnú na hlavy ich potomstva až do siedmeho kolena". Aj príbeh o dedičnom hriechu, na začiatku ktorého boli Adam a Eva, je stále o tom istom.
Akurát sa tá dávna alegória, jazyk obrazov začal brať čoraz doslovnejšie - hmatateľnejšie a ich najdôležitejší subtílny odkaz sa počas ubiehajúcich storočí vytrácal. A pritom ide o jednoduchú pravdu - čo zaseješ, to zožneš. To, čo nevieš pochopiť a spracovať ty, budú musieť pochopiť a spracovávať tvoje deti. A tak stále dokola .... až raz (možno) dôjdeme k osvieteniu, že najdôležitejšie je poznať a prijať seba a cez toto poznať a prijať aj svojich blížnych a potom sa stane zázrak a naplní sa "miluj blížneho svojho ako seba samého".
Ono sa to napĺňa vlastne stále. Akurát je tam háčik v tom "miluj seba". :-)) .... tu je cesta každého človiečika nesmierne dôležitá a zároveň aj najťažšia.
A čo ma inšpirovalo k tejto miniúvahe?
Citát:
"Pat (a následne Nina) museli celý život dokazovať, že sú lepší ako ostatní, aby si v rodine vyslúžili úctu a nikoho nesklamali. Lenže tento prehnaný altruizmus Patrika nakoniec zahnal do náručia smrti. --- (Patrik je mladý muž, ktorý žil tradíciou v rodine - kariéra v námorníctve, sa utopil pri záchrane psa svojej lásky a neskôr sa stal anjelom strážnym svojmu dievčaťu) ...
Zomrel ako hlupák, teraz si to začal uvedomovať a zožierala ho zlosť. Napokon prišla ďalšia nevyhnutná otázka: je možné, že snaha uspokojiť vlastných rodičov mu znemožňovala žiť svoj život?Čo teda bolo správne? Navždy odísť alebo sa podriadiť?!
Koniec citátu.
Neprestáva ma prekvapovať, že napriek tomu, že žijeme v období dostatku, väčšina ľudí sa nezamýšľa nad úplne základnými otázkami a žije "radšej" tak, ako sa to naučili vo svojej vlastnej rodine, keď boli ešte deťmi. A napriek dostatku sú ľudia nešťastní a snažia sa svoje šťastie napĺňať cez materiálne statky a pocit svojej dokonalosti a naplnenia sebarešpektu cez manipulovanie iných ľudí. Pritom sú si sami sebe vzdialenejší ako Slnko od stredu Galaxie. Hľadajú svoje šťastie kade tade a stačilo by, keby sa otvorene pozreli a prežili si to, čo majú schované pod nánosmi kdesi v srdci - úplne blízko. Tak blízko, že bližšie sa ani nedá.
Zároveň to chápem, či sa to snažím pochopiť, Konfrontovať sa so svojimi vlastnými drakmi je náročné a bolestné a zároveň konfrontácia s dôsledkami vlastných rozhodnutí a pochopení miery vlastnej zodpovednosti za tieto rozhodnutia nemusia nepripravení ľudia uniesť.
Staré rozprávky o tom hovoria - princezná počas dospievania nájde 13-tu komnatu alebo väzenie, kde jej celý život zakazovali vstúpiť. Nájde tam uväzneného draka alebo čarodejnicu či inú desivú bytosť. Princezná sa vo svojej nevinnosti, naivite alebo ľahkovážnosti dá presvedčiť k oslobodeniu tejto bytosti ... a rozprávka o zodpovednosti a ťažkých skúškach sa môže začať:-))
Aj Patrikovo dievča v tom dievčenskom románe dospeje a skrotí draka - samozrejme za pomoci princa, ako je dobrým zvykom v každej dobrej rozprávke.
