Áno, u babky na dvore som sa nadchýňala malými mačencami, ale dospelé mačky boli nezaujímavé. Boli odťažité a nechceli sa hrať. Faktom je, že mojim snom bolo mať psa. Rástla som a túžby sa menili. Postupne som upúšťala od veľkého, čo najväčšieho huňatého psa a bola by som šťastná aj malým bytovým maznáčikom. Ale pes mi nikdy neprešiel u rodičov, najmä u mamy. Keď som bola väčšia, neprechádzala ani mačka - vraj smrdí. Nuž a dospelí to musia vedieť, nie?
Keď som zvieratko nemohla mať doma, tak som si kúpila aspoň knihy o chove psa a mačky. Ono v bývalom Československu veľa takých kníh ani nevychádzalo. Keď som čítala o chove mačky v byte, nemohla som pochopiť, ako to vlastne funguje. Inštinktívne som porovnávala život mačky vonku a nešlo mi to dohromady s tým, čo písali. Škoda, tú knihu už nemám. V pamäti mi však neuľpeli také praktické rady ako napríklad čo potrebujem doma pre mačku, kde to zoženiem, ako a čím ju budem kŕmiť. Jedine, čo si pamätám (aj to nie presne) bol návod ako naučiť mačku používať ľudské WC. Aj to najmä preto, lebo sa mi to zdalo dosť kuriózne.
Roky utekali. Vyrástla som a ako dospelá som si zdôvodnila, že naozaj v byte nemusím mať žiadne zviera. Škoda, že to tak chodí. Z bezprostredného dieťaťa sa stane pragmatický dospelák so svojimi logickými zdôvodneniami, ako je to či ono správne alebo nesprávne. Napokon sa oženil môj brat a niekoľko rokov sme bývali spolu s jeho rodinou a najmä s neterkou Barborkou. Barborke som často čítala a často sme prezerali obrázky z tej mojej jedinej mačacej knižky a rozprávali sa o tom, čo mačička papá, ako mňauká a iné roztomilé hlúposti, ktoré sa dajú realizovať len s tak malým pozorným a zvedavým šidlom. Kniha častým používaním značne utrpela. Až tak, že z nej ostalo to povestné šalátové vydanie. Keď mala Barborka tri roky, jej rodičia urobili vážne rozhodnutie a odsťahovali sa do Čiech do Tábora. Švagriná Ellen pracovala ako lekárnička a v Tábore dostala výhodnú ponuku pracovať v lekárni násobenú ponukou bývania v služobnom byte. Pre Ellen to bola výzva tak po pracovnej stránke ako aj čo sa súkromia týka. Konečne vlastný byt, vlastná domácnosť. Naviac Tábor je kúsok od Pelhřimova a tam Ellen vyrastala a tam žili jej rodičia.
Ostali sme s mamou samé. Otec zomrel už dávnejšie a riadením osudu ako slobodná žena som zostala bývať doma - s mamou. Dlho som rešpektovala mamin odpor k zvieratám. Teda k zvieratám chovaným v byte. Tento rešpekt trval presne od marca do októbra toho roku, keď sa brat s rodinou odsťahovali. V októbri musela sestra bývajúca v Bratislave podstúpiť operáciu a bola dva týždne v nemocnici. Naša mama sa k nej na ten čas nasťahovala a starala sa jej o deti. Bol piatok večer. Vychutnávala som si samotu a venovala sa práci, ktorú som si doniesla zo zamestnania. Bolo takmer jedenásť, keď tichý večer prerušil nezvyčajný zvuk. Mňaukanie mačky. Mňaukanie stratenej a vyľakanej mačky. Vtedy som samozrejme tieto nuansy mačacej reči nepoznala, ale mňaukanie bolo tak výrazné a neutíchajúce, že som zo zvedavosti otvorila dvere bytu. No a dovnútra sebaisto vpochodoval Murko.
Vtedy to samozrejme ešte nebol Murko, ale stratená mačička, ktorá sa nejakým prapodivným spôsobom dostala na desiate poschodie dvanásťposchodového paneláka. Naviac to bola mačička, ktorá príslušné dvere poznala, akurát sa dala oklamať poschodím. Neskôr som zistila, že ak sa moje mačky náhodou ocitli na inom poschodí a chceli ísť domov, tak sa rozbehli presne k tým správnym dverám avšak márne čakali, že sa im otvoria. Dostať ich pred tie naozaj správne dvere bolo niekedy dosť náročné. Najmä, ak boli v strese, keď ich niečo vyľakalo.
No, áno, mačičku som si nechala. Najskôr len na víkend s tým, že som vylepila oznam na vchodové dvere. Ale nikomu nechýbala. A tak som sa dostala k svojmu prvému kocúrikovi. Uvítala som ho s nadšením a láskou. Čierny krásavec s výraznými očami a bielou škvrnkou pod bradou. Meno Murko sa priam pýtalo, že patrí k nemu. Malý špunt mal asi pol roka podľa odborného odhadu veterinárky. Netušila som, že mám pred sebou roky objavovania, učenia sa s mojim malým divochom, pred ktorým mali rešpekt aj dospelí ľudia. Mňa mal však rád. Zostávajúc sám sebou mi často nečakane prejavil svoju náklonnosť, dôveru a lásku.
Skrátená verzia originálneho článku písaného pre www.mackysos.sk
