Murko už osemročný
Ako prvý prenosný prostriedok som použila obyčajnú cestovnú ťašku na zips. Kedysi to boli pevné tašky s pevným dnom. Nie také pekné ako dnes, ale aká doba, také veci. Keď Bibiana zistila, že nemám prepravku, tak mi poradila tento spôsob prenosu. Nuž, poviem vám, použila som ho celkovo dvakrát - prvý a posledný.
Ako som už písala, veterinárka bývala na opačnom konci mesta. Tak cez polhodinku svižnej chôdze. Mne tá cesta trvala takmer hodinu. Musela som sa zastavovať a presviedčať kocúrika, že musí byť vo vnútri. Nie, nedal si povedať. Toľko tlačil na zips, kým nezistil, že ho tlakom vie otvoriť. Bála som sa, že vyskočí a splaší sa. Pri predstave, že budem musieť presviedčať vystrašenú mačku, aby sa ku mne vrátila, sa mi rosilo čelo. Pritískala som tašku k sebe a so železnou pravidelnosťou som zatláčala čierny ňufáčik a zazipsovávala tašku.
Intervaly však boli čoraz hustejšie. Murko nebol žiadny "muchy zjedzte si ma". Rýchlo pochopil, kade vedie cesta na svetlo. Už sme mali takmer trištvrte cesty za sebou, keď zrazu ňufáčik potlačil silnejšie a hups - z tašky sa dívala na šíry svet zvedavá hlavička. Zhodnotil rýchlo situáciu a odmietol sa dať znova zatlačiť a zazipsovať do tašky. Vtedy som ešte nie celkom tušila, že sa mocujem s mačacou osobnosťou.
Neskôr po rokoch, keď bol veľmi chorý a denne sme chodili k veterinárke, mi Murko znovu predviedol svoj názor na spôsob presúvania sa z miesta na miesto. To som už mala prepravku - krásnu prútenú. Už sme nechodili pešo, ale autom. Mal šesť rokov, keď ťažko ochorel na zápal močových ciesť s komplikáciami. Pridružila sa zlá reakcia na lieky a neskôr zaútočil aj ťažký zápal pľúc. Keď sme ho, teda hlavne Bibiana, ďakujem ti, dostali hrobárovi z lopaty, chodili sme k nej pravidelne a veľmi často na injekcie a kontroly a tak dokola dokolečka.
Murko spočiatku neprotestoval proti tomu, že som ho nútila vstúpiť do prepravky. Opravujem. Protestoval vždy, ale vtedy zoslabnutý chorobou nemal proti mne šancu. Nemienila som s ním o tom ani diskutovať, lebo kvôli bezpečnosti som nechcela, aby sa mi po aute špacírovala mačka. Po dlhých týždňoch však začal nadobúdať svoju pôvodnú rozhodnosť. A začali boje, prosby, presviedčania po dobrotky a po zlotky. Tisíckrát som si povedala, "Vidíš, chcela si krásnu prepravku a tu to máš! Nepraktická je až to bolí."
Keď som Murka dostala silou mocou do prepravky, tak zas u veterinárky z nej nechcel ani náhodou vystúpiť. Rýchlo prekukol naše hmaty. Keď sme sa nechceli vzdať, tak sme predsa boli donútené hľadať inú cestu, lebo proti bleskrýchlej labke, ktorá sa vymrštila do útoku s pazúrikmi vytiahnutými v pohotovosti, sme nemali šancu. Aj keď Murko ešte stále nemal vyhraté, tak bol silný protivník a častokrát si odniesol na labke trofej v podobe kvapiek krvi či mojej alebo Bibianinej. Niekoľkokrát sa nám ho podarilo vytriasť z otvoru, keď sme prepravku obrátili dole hlavou. Potom prišiel na to, že keď sa zaprie labkami okolo otvoru, tak môžeme triasť koľko chceme. Boli to zároveň komické, ale aj nervy drásajúce momenty.
Každým dňom nás viac a viac prekabátil, učil sa a jedného dňa sa dožil svojho víťazstva. Posledná stratégia, ktorá fungovala deň predtým bola nasledovná. V prvom rade bolo treba dať prepravku do auta. Potom presvedčiť Murka, aby mi dovolil dať mu postroj. Nasledoval presun do auta. V aute prešiel, po jemnom postrčení síce, do prepravky aj sám, aj keď rýchlo zbadal pascu. Bola som však rýchlejšia. Po zaparkovaní u veterinárky ľahučké vybratie kocúra z prepravky - šiel sám. Mala som vyhrané - nuž aspoň pre tú chvíľu. Po vyšetrení návrat do auta. Šup do prepraky a šlo sa domov. Čo však fungovalo včera, nemalo fungovať dnes. Zo začiatku šlo všetko tak, ako predchádzajúci deň. Síce už nie tak celkom ľahko, ale podľahla som mámivej predstave, že som ho predsa prekabátila. Radosť mi trvala presne do momentu, keď sme po vyšetrení nastúpili do auta a ja som jemne postrčila Murka smerom do prepravky. Po krátkom pomyselnom zaváhaní sa Murko otočil a ľahol si - ale pred prepravku. Zostal tam akoby vrastený. Keď som chcela použiť nátlak, tak sa zaprel labkami, zavrčal, ale nepovolil.
Sedela som vedľa zaťatého kocúra celá nešťastná. Ako sa dostaneme domov? Naviac na druhý deň som s ním mala ísť do Bratislavy na rontgen až na Polianky. Akosi som musela uznať porážku a vedela som, že Murko v boji zvanom "musíš byť v prepravke, keď si v aute" definitívne zvíťazil. Povedala som si, že to nebudem teraz riešiť. Mám akútnejší problém. Nemôžem sedieť na parkovisku do súdneho dňa a dúfať, že kocúr sa umúdri. Nakoniec som nechala milého Murka ležať na zadnom sedadle vedľa teraz už zbytočnej prepravky a presunula som sa za volant. Návrat domov bol dlhý a opatrný. Určite sa iní účastníci cestnej premávky prinajmenšom čudovali, prečo idem tak pomaly. Netušila som, ako sa Murko zachová. Po chvíli sa však dvihol a spôsobne sa presunul na sedadlo vedľa mňa. Tam sa díval so záujmom na svet okolo. Po schvíli usúdil, že nemá dostatočne dobrý výhľad a presunul sa na zadné okno. Od toho dňa Murko získal výsadu voľného pohybu. Bratislavu sme zvládli úplne bravúrne. Ležal celú cestu na vedľajšom sedadle a vytešoval sa meniacimi sa svetlami a neznámym svetom tam vonku, kde to nepoznal.
Avšak v ten úplne prvý deň som nemala ani prepravku a ani auto. Teperila som sa cez celé mesto pešo a presviedčala kocúrika, že vnútro tašky je to najbezpečnejšie miesto pre neho. Zbytočne. Keď sa napokon vysúkal von, tak som ho celá vyľakaná držala v náruči. Taška sa mi bezmocne hompáľala na pleci a zavadzala mi v pohybe. Ale Murko nemal úmysel sa vyplašene trhať preč. Oprel mi labky na plece, pritisol sa ku mne svojim telíčkom a vyzeral nadmieru spokojný. Nie je predsa odkázaný na hompáľanie sa v tmavej a nepohodlnej taške.
Druhá návšteva u Bibiany mala byť až o mesiac a mala som čas nájsť pre Murka vhodný postroj. Už som o ňom čítala v tej svojej knižke. V tej dobe však nebolo celkom jednoduché postroj zaobstarať. To skôr tú prepravku, ale žiadna sa mi nepáčila. Vlastne sa mi tie plastové krabice nepáčili vôbec. Túžila som po niečom, čo by sa aspoň približovali tým krásnym veciam v knižke. Zo všetkých možností som ale najviac preferovala krásnu prútenú búdku s dvierkami. Kým som si ale splnila tento sen, Murko sa naučil chodiť na postroji. A začali sa naše spoločné prechádzky.
Naša prvá prepravka už poznačená časom a teraz slúžiaca ako búdka na odpočinok. Na fotke obsadená mačičkou Miškou.
