Stojí na pláži a pozoruje nekonečný nádych a výdych mora. Vzdúvajúca sa voda je ako dravec pred skokom. Je ako kolíska s perinami z nadýchanej peny na hrebeňoch vĺn. Sála z neho sila a zároveň neha. S pokojom stojí na malej pláži a díva sa na more a na nebo. Začína pršať. Jemný dáždik padá na tvár, vytvára bodky v piesku a more akoby sa upokojovalo. Z vĺn sa stávajú vlnky a zakrátko nežné vody hladia pláž v tichom a neúnavnom pohybe. Vrava ľudí ju vytrhla zo zadumania. Berú svoje veci a idú sa schovať pred dažďom. Tiež sa obracia k hotelu a nerozhodne prechádza po pláži, chránenej od pevniny útesom, okolo dvojice pod slnečníkom. Livreovaný plavčík im odporúča, aby sa tiež išli schovať. Zostávajú však a vyžaruje z nich spokojnosť. Tešia sa na osviežujúce kvapky. Dvojica sa stráca a ona stojí na okraji veľkého striebristého bazénu. Voda je priezračná a hlboká. Vo vlnkách sa odráža nebová modrá. Cez vysoký sklenený strop preniká svetlo a na vlnkách sa mení na strieborný svit. Na opačnom konci bazénu stojí pár ľudí a niekoľkí sú aj vo vode. Všetci sa pomaly poberajú do hlbín budovy. Nepozná ich, ale spája ju s nimi akési porozumenie. Nie sú jej cudzí.Otočí sa a posledným pohľadom pohladí more. Potom bezmyšlienkovite skočí po hlave do vody a pláva rýchlo s oslobodzujúcou ľahkosťou. Od okraja k okraju. Tam a späť. Vodný živel jej preniká do každej bunky a v duchu sa usmieva. Nakoniec vychádza z bazénu na opačnej strane. Medzi poslednými vystupuje nízkymi schodíkmi do chodby.Chodba ju doviedla do malej haly, z ktorej vedú dvoje dverí. Chvíľu váha, ale nakoniec vstupuje do ľavých. Sú to tie správne, i keď jej nikto nepovedal. Vie, že pravé dvere by ju zaviedli nikam – do tmy, odkladiska vecí a čoho ešte? Pomaly vstupujem do hľadiska neveľkej divadelnej sály. Pár miest pred ňou je voľných. Pódium je skryté. Z najkrajnejšieho kresla sa dvíha muž a odchádza. Nevyzerá moc spokojne. Dalo by sa povedať, že sa mu niečo nepáči. Po chvíľke váhania si išla sadnúť na uvoľnené miesto, ale nakoniec zišla ešte o dve rady nižšie, kde na ňu čakalo miestečko bližšie k prázdnej potemnelej scéne. Je ticho. Je sama. Scéna sa zrazu stráca v nekonečne a z jeho stredu vystupuje zvitok starodávneho pergamenu s ručne písaným textom. Má ho na dosah ruky a čisto vidí každé filigránsky písané písmeno. „Nie som smrť,som tvoja kamarátka.Som svetlo v tmách,ktoré otvára vrátka.“Náhle sa zobúdza. Leží nepohnuto vo svojej posteli. Oči má zatvorené, ale cíti na nich teplé slnečné lúče. Písmená sa ešte chvíľu mihotajú pred jej vnútorným zrakom a potom unikajú. Leží ticho vnímajúc zmysel slov. Rezonujú jej v hlave ako niečo dôležité. Pergamen sa znovu vizualizuje pred zobúdzajúcimi sa očami. Počuje hlas, ktorý recituje napísaný text. Pozná ten hlas. Je predsa jej. Cíti nevysvetliteľný pokoj na duši. Na pomedzí sna a reality si spomína na iný sen z pred pár dní a vie, že spolu súvisia. Oslovenie „Helenka“ jej zarezonovalo v ušiach. Zrazu vie, že jej strach bol strachom z neznámeho. Zrazu pochopila, že tá snová postava mohla znamenať aj úplne niečo iné. Až teraz si vybavila, že to zjavenie vyžarovalo zvláštny pokoj a láskavosť, kde nie je dôvod na strach. Tá žena-zjavenie jej neprinášala zlú správu, nieto smrť. Prinášala upokojenie, milé slovo a náruč plnú citu. „Helenka, zobuď sa, neboj sa.“ Nevie, ako, ale vie.Hľadiac do slnečného rána, hlboko zadumaná, poznáva, že má priateľa. Nečakaného a neznámeho, na ktorého pomoc sa môže kedykoľvek spoľahnúť.
