Akoby si hovoril: "Tu sa mi páči. Tu by som mohol byť doma."
Hladila som jeho jemnú srsť, štíhle a pevné telíčko. Slastne privieral tie svoje veľké žlté okále. Vedela som, že ho nevyšupujem von pred dvere, ale tiež som vedela, že nechať si ho bude dosť veľký problém. Nakoniec, mohol niekou chýbať. Až po rokoch som sa dozvedela, že naše dvere neboli prvými, ktoré sa pokúsil prekročiť. Nikdy som sa však nedozvedela, ako sa ocitol na schodišti paneláku.
Rozhodla som sa, že ho u seba nechám do pondelka rána. Keď sa cez víkend nenájde pôvodný majiteľ, tak ho vyložím pred dvere na schodište a uvidíme. Prvá noc bola zaťažkávajúcou skúškou tak pre mňa ako aj kocúra. Nuž asi viac pre mňa. Napriek intenzívnemu "štúdiu" mačacej problematike s Barborkou, som si toho moc nezapamätala. Správal sa pri mne spôsobne. Nelákali ho dokonca ani šuchotavé papiere. Nebol tým typickým hravým mačaťom. Spôsobne sedel na okraji konfernčného stolíka a sledoval so záujmom, čo robím.
Keď bolo treba isť spať, tak som stála pre nečakaným problémom. Je to živý tvor. Má svoje potreby. Kde bude čurať a tak? S povdychom, že nejak bolo a nejak bude, som ho nechala cez noc na chodbe. Postieľku som mu spravila z lavórika, ktorý som vystlala zvyškami mäkkej vlny, aby sa mu dobre spalo. A na tanierik ... čo dať na tanierik? V mojej chladničke bol len chlieb a kus malokarpatskej salámy! Nuž čo, milý návštevník, dostaneš to, čo je.
Ráno bola miska prázdna. Vtedy prvý krát a zároveň naposledy zobral do papuľky čokoľvek údené, salámové - okrem šunky samozrejme. Musel byť poriadne hladný, keď toto typicky nemačacie jedlo zjedol. Dokonca aj chlieb! Myslela som, že v chodbe nájdem mláčku alebo trus, ale kocúr spôsobne použil ako záchod pripravený lavór. Zlatíčko moje ani netušilo, ako som bola vo svojej nevedomosti zaskočená. Na druhý deň som bežala do obchodu a kúpila kuracinu. Niečo ako mačacie konzervy alebo granule mi vtedy nič nehovorili. V danom obchode aj tak nič také nemali. Vedela som o jedinom obchode s tovarom pre zvieratá, ale ten bol v Bratislave a neprichádzalo do úvahy, aby som sa tam v sobotu hnala.
Nastal čas tápania a nevedomosti. Musím sa smiať, keď si na to spomeniem. Murko bol úžasný. S nonšalantnou samozrejmosťou sa ráno presunul do izby. Na posteľ som mu rozložila uterák a on hneď pochopil, že to je miesto pre neho. Smejem sa, ako som si vtedy bežala umyť ruky zakaždým, keď som ho hladkala. Ďalšie dve noci strávil na chodbe a inak sme si spolunažívali v úplnej pohode. Akoby sme boli spolu odjakživa. V pondelok ráno som ho s ťažkým srdcom vyložila na chodbu. Na oznam nikto nezareagoval a ja som tápala a nevedela, čo ďalej. Dala som mu tam tiež misku s vodou a s kuracinou a šla do práce. Ten deň bol najdlhší pracovný deň, aký som zažila. Čo s ním bude? Neublíži mu niekto? Bude tam ešte? Nestratí sa? Zvieravý pocit pri srdci, ako pri strate blízkej duše. Už som ľutovala, že som ho vlastne vyhodila.
Domov som sa vrátila až večer. Vyšla som na schodište a s malou dušičkou som zavolala, začičíkala: „Maličký, kde si?" Ticho. Slzy sa mi začali tlačiť do očí. Už som to chcela vzdať, keď sa úplne zhora ozvalo slabučké zamraučanie. Potešená a celá šťastná, že je tam, som ho volala dole a on pomaličky, opatrne zostupoval a neisto si pomňaukával: „Kde si bola? Bál som sa!"
Murko už náš
