Južné kráľovstvo a Severné kráľovstvo spolu svorne nažívali až jedného dňa vstúpil do Severného kráľovstva posol Serafín zo vzdialeného Východného kráľovstva. Serafín priniesol kráľovi Severného kráľovstva vzácny dlho očakávaný dar. Etiketa miniatúrnych kráľovstiev prikazovala, že vzácne dary museli byť vznešenými správcami pokladnice zaprotokolované. To, aby si neplietli, čo patrí Severnému a čo Južnému kráľovstvu.
Serafín neprišiel neohlásený. Veď protokol sa musí dodržiavať. Všetko bolo pripravené. Kráľ Južného kráľovstva poveril svojich správcov, aby prevzali dar. Kráľ Severného kráľovstva zas poveril svojich služobníkov, aby posla privítali a dohliadli na prevzatie daru. Všetko bolo dohodnuté - dátum a presná hodina. Poriadok musí byť, pravda?
Serafín docválal do Severného kráľovstva v určený deň a keďže mu šťastena priala, prišiel na hranice malilinkatých kráľovstiev o niečo skôr. Vzácny dar bol umiestnený v pekne zabalenej krabici, ktorú niesol bezpečne uloženú v sedle svojho tátoša.
Čas ubiehal a kráľ Východného kráľovstva nemal žiadnu správu o tom, ako bol dar prijatý. Serafín sa vôbec neozval a ani sa nevracal. A tak na základe kráľovského rozhodnutia sa vybral na cestu ďalší posol Východného kráľovstva, posol Jonatán.
Zanedlho Jonatán dorazil na hranice Severného a Južného kráľovstva a nestačila sa diviť. Našiel Serafína. Ale v akom stave! Unavený, umdletý a ťažko skúšaný sedel na hraničnej vrátnici. Strážca hranice Severného kráľovstva strážil jeho a samozrejme aj umne zabalenú krabicu.
„Čo sa stalo? Akože si nesplnil rozkaz nášho kráľa! Prečo sa tu povaľuješ podaromnici? A prečo ten dar ešte nie je odovzdaný?", nešetril Jonatán Serafína.
„Neviem, čo sa stalo. Nechcú ma pustiť domov bez odovzdania daru a zároveň nechcú odo mňa túto krabičku s darom prevziať. Vraj nebol dodržaný protokol a správcovia Južného kráľovstva nemôžu vyjsť z pokladnice, lebo som prišiel príliš skoro. Skôr, ako bolo dohodnuté. A tak tu sedím sám a opustený s darom neovzdaným.", zaplakal Serafín.
„Poriadok musí byť", zastaral sa strážca hranice. „Správcovia pokladu očakávali posla Východného kráľovstva do polnoci v dohodnutý deň. Nemôžu za to, že posol prišiel skôr a neohlásený."
„Akože neohlásený! Veď sám náš pán kráľ poslal správu o príchode Serafína oboch kráľom a hlavne kráľovi Južného kráľovstva, aby bolo zabezpečené prevzatia daru. Jasne som videl, že v správe bolo - príde do polnoci dňa kedy je Slnko na oblohe najvyššie. Veď prišiel, ako sám vraví a Vy, ctený strážca potvrdzujete!", nahnevane odpovedal Jonatán. „Serafína netrpezlivo očakáva jeho kráľ. Treba, aby bola krabica s darom neodkladne odovzdaná. Ponáhľame sa."
„Nemožno. Správcovia pokladnice sú zamknutí u seba.", skonštatoval strážca.
„Tak im treba zabúchať na bránu."
„Nemôžeme. Nemôžeme tam ísť peši. Treba mať špeciálny povoz na prevážanie darov."
„Veď je to len malá krabička, ktorá sa zmestila poslovi Serafínovi do sedlovej brašny? Stačí ju zobrať a zabúchať na bránu pokladnice", nedal sa Jonatán.
„Nie, nie! Je to proti protokolu. Musíme ísť povozom.", nedal sa zas vyviesť zo svojho konceptu strážca.
Jonatán zúfalo prevrátil oči. Serafín bezmocne pokrčil ramenami a smutne čakal, ako to dopadne. Rozkaz svojho kráľa musel splniť za akúkoľvek cenu. Aj keby na vrátnici Severného kráľovstva mal obrásť pavučinami.
Rozruch na vrátnici privolal hlavného majordóma Severného kráľovstva.
„Čo sa to tu deje?", domáhal sa vysvetlenia.
„Chcem odovzdať túto krabičku, v ktorej je dar pre vášho vznešeného kráľa do pokladnice Južného kráľovstva podľa protokolu a dohodnutého postupu", zaševelil nesmelo Serafín.
„To je nemožné!", namietol strážca.
„Prečo?", žiadal vysvetlenie majordómus.
A tak Serafín, prerušovaný strážcom a doplňovaný informáciami zo strany Jonatána, vysvetlil, že chce len splniť príkaz svojho kráľa odovzdať dlho očakávaný vzácny dar kráľovi Severného kráľovstva.
„Ale to nejde! To treba podľa protokolu, to neviete?", čudoval sa zľahka pobúrený majordómus. „Na to sú predsa predpisy. Musia sa dodržiavať. Určite nebolo potvrdené, že prídete, posol Serafín, skôr, ako ste mal prísť."
„Všetko bolo dohodnuté!", vmiešal sa Jonatán. „Veď prevezmite dar a prepustite Serafína. Nevidíte, ako trpí?"
„To nejde, podľa protokolu nesmie odísť.", ohradil sa pohoršený majordómus.
A znova sa začal domotaný rozhovor, argumentácie, prečo a začo a tak. Posol Serafín sa hlbšie zahniezdil vo svojom kresle, pokrytom prachom a pavučinami, a smutne presmutne rozmýšľal o svojom osude a hlavne o tom, ako strávi zvyšok svojho života na vrátnici Severného kráľovstva aj so vzácnym darom.
„Dosť", rázne zvolanie vytrhlo Serafína zo smutných úvah. Jonatán sa nahneval. Mal svoje rozkazy a toto začarované kráľovstvo ho už prestávalo baviť.
„Ako ďaleko je k bráne pokladnice Južného kráľovstva?", domáhal sa mohutným hlasom.
„Nie ďaleko. Hneď za zadným múrom mojej strážnej búdky.", odpovedal strážca.
„Načo teda treba povoz!", ostal v šoku Jonatán.
„Lebo podľa protok....", nedokončil strážca vidiac, ako na neho nahnevane fľokol Jonatán.
Jonatán rozmýšľal a rozmýšľal, ako odovzdať dar a zároveň oslobodiť úbohého Serafína.
A tak nakoniec napriek protestom strážcu a majordóma, rozhodol nechať krabičku s darom na vrátnici strážnice Severného kráľovstva pod hrozbou hnevu kráľa Východného kráľovstva.
Vyslobodený Serafín odovzdal konečne krabicu s darom strážcovi a majordómovi. No a aby bol aspoň nejaký ten protokolček dodržaný, nechal si vyryť na popruhy sedla svojho tátoša, že splnil rozkaz svojho kráľa a dar zostal v Severnom kráľovstve. Konečne šťastný vyskočil na svojho tiež už zaprášeného koníka a spolu so svojim záchrancom opustil brány začarovaného Severného kráľovstva. Jonatán a Serafín nakoniec spolu odcválali domov a už sa nikdy nedozvedeli, aký bol osud vzácneho daru zabaleného v malej krabičke, ktorú zanechali pod prísnym dohľadom strážcu a majordómusa Severného kráľovstva.
Možno tam stále je. Krabička zapadá prachom a skrytá pod pavučinami čaká, kým protokol povolí....
Obrazok z: http://www.sophia.sk/casopis/rozpravky.html
P.S. Prerozprávané na základe skutočných udalostí:-)
