Ten hlas poznala. Bol to hlas jej priateľky. Zrazu ju zachvátil strach. Pocit, či snáď istota, bol taký naliehavý, že rýchlo vstala a potichu utekala skontrolovať svoje zlatíčka. S uľahčením si vydýchla. Nie, nebola to smrť. Všetky tíško spinkali. Iba na ňu zažmurkali ospalými očkami, labužnícky natiahli labky a znova sa vrátili do sna.Všetko je v poriadku. Tak prečo? Vrátila sa do postele a stúlila sa do klbka. Smútok, nevysvetliteľný smútok na ňu doľahol ako neviditeľný šedý závoj. Z oka sa vykotúľala horúca slza. Jedna a potom druhá a ďalšia. Svorne pomaly stekali po líci.Závoj sa začal pomaly dvíhať. Spomínala na ten zvláštny sen. Jeho útržky sa zobrazovali pred vnútorným zrakom až vznikol ucelený obraz. Vstúpila dovnútra.Pred očami v diaľke sa týčia štíty skalnatého pohoria. Z úbočí kopcov sa k nej vinie rozsiahla zelená lúka. Traviny sa jemne kývajú vo vetre. Očarovaná scenériou skloní zrak k dvom zvitkom pergamenu. Zaostrí na tie dokumenty. Pozná ich. Veď ich predsa vytvorila. Z myšlienok ju vyrušil hlas muža, ktorá stál vedľa nej. Rozprával, ale ona ho začala vnímať až teraz. V jeho hlase cítiť akési ostne. Odobruje ľavý dokument, ale obsah druhého mu vadí. Kritizuje, ale nevyjadruje sa presne. Počúva ho zľahka iritovaná jeho hlasom a gestami a uvažuje o čo mu ide. Posudzuje alebo odsudzuje? „Pekné síce, ale akosi je to ... nezrozumiteľné....“ Hlas je plný pochybovačnosti a irónie. V diaľke za horizontom na vysokými štítmi sa objavuje zrazu malá, štíhla postava. Rýchlo sa blíži k nej. Postava v skutočnosti nekráča. Jednoducho sa približuje a celá scenéria, štíty, les a lúka ustupujú doprava a doľava ako sčerené vlny pred provou loďky. Hlas pochybovača slabne a aj jeho obraz ustupuje z jej zorného poľa. Uvoľnený priestor vytvára svetlo šedá hmla. Zľahka sa vlní. Na pozadí hmly sa jasne črtá blížiaca sa postava. Trvá to len okamih. Jeden tlkot srdca. V mäkko sa prevaľujúcej hmle je len ona a zjavenie-žena. Tmavá štíhla silueta v priliehavom kabáte po kolená. Vyžaruje z nej pokoj. Ruky pozdvihne v uvítacom, priateľskom geste s dlaňami obrátenými k nebu.„Helenka“, znovu sa ozval pokojný a vážny hlas. Ako hlas matky prihovárajúcej sa k svojmu dieťaťu, keď mu chce niečo vážne povedať. Žene nie je vidno do tváre. Oslovenie akoby vychádzalo zovšadiaľ. Rezonuje priamo v hlave, v celom tele. Je to priateľkin hlas. Pokojný, ale tak zvláštne naliehavý. Pritom láskavý. Okamžite sa zobudila. Vychádzajúce zimné slnko nakúkalo cez oblok. Čo sa stalo? Sen zmizol. Zostal len pocit. Pocit intenzívny a smutný. Akoby predzvesť niečoho vážneho. Niečoho neodvolateľného.So zvieravým pocitom strachu sa rodia otázky: „Čo sa stalo? Komu sa niečo stalo?“Spája si snovú postavu s blízkymi. Zvláštne úvahy a väzby. To mäkké oslovenie „Helenka“ rezonuje v ušiach. Nepokoj jej preniká do každej bunky tela. Strach. Smrť.
