Bola asi 17:40, keď sa autobus číslo 61 blížil križovatkou na zastávku na Bajkalskej ulici. Stála som a držala sa tyče - ponorená do vlastných myšlienok, nevnímajúc svet okolo. Zrazu ma niečo udrelo do brucha. Nezrazilo ma to k zemi, ale citeľné to bolo dosť.
Precitla som a pozrela, čo sa deje. Stála som nad nejakým sediacim človekom. V prvom momente som šťuchanec považovala za náhodu - nehodu, ale správanie toho človiečika a hlavne atmosféra, ktorá z neho vyžarovala, ma začali vyvádzať z omylu. Šu-šu-šu so ženou vedľa, ktorú som si dovtedy ani nevšimla a kosé pohľady ma presvedčili, že šťuchanec bol úmyselný.
Zmiatlo ma to. Prečo? Dívala som sa na nich a nevedela som sa rozhodnúť, či sa rozčúliť alebo sa na to vykašľať. Vyriešil to za mňa autobus. Keď som vystupovala, povedala som pokojne človiečikovi: "Stačilo povedať." Na to sa napaprčila panička niečo v tom zmysle, že som to mala vedieť. Zdvihal som obočie, pokrútila hlavou a vystupujúc von som si ešte poklepala po čele.
Nememu dieťaťu ani vlastná mať nerozumie. Čo už potom cudzí človek? Evidentne som im vadila a ani neviem prečo. Nuž, čo. Ten šťuchanec je asi nejaká novodobá forma komunikácie alebo genetická úchylka neandertálskeho typu. Ešteže cestujem autobusom len veľmi zriedkavo.
Odkaz pre človiečika: Ak by som bola tehotná alebo chorá, tak vás bez rozmýšľania tresknem po hlave. Nabudúce si rozmyslite, či budete do niekoho šťuchať namiesto vyjadrenia, čo sa vám nepáči. Môžete natrafiť na omnoho menej zmierlivú osobu, ako som bola ja.
