Odpočíva na našom balkóne. Zavesená vysoko na mreži tesne pod stropom. Nevidela som ju priletieť. Nevedela som o nej, keď som si s knihou v ruke sadala na balkón. Až nezvyčajné správanie mojich mačiek ma upozornilo na ešte nezvyčajnejšieho hosťa. Babuľky moje sedeli skoro ako tie lastovičky. Nie na drôte, ale na poličke. Hlavičky vyvrátené. Oči pozorné. Nepohnuto sledovali oblohu. Sem tam uvoľnili napätie švihnutím chvosta, zacvakaním zúbkov, túžobným mňauknutím. Z bytových maznákov sa šibnutím čarovného prútika stali pozorní lovci. Korisť na dosah a predsa ďaleko. Vtedy som ju zbadala.
Lastovička bola bez pohybu. Tmavé pierka rozcuchané. Hlavička schovaná. Držala sa drápkami a pritískala celé telíčko k mreži. Pierka sa dvíhali v nádychu a výdychu. Zrejme si neuvedomovala, že predátori sú na dosah. Mucko a Maťko sa k nej rýchlo a ladne vyšplhali a packami sa snažili zistiť, čo je to za čudo. Lastovička je v relatívnom, ale predsa len krehkom bezpečí - na druhej strane mreže. Keď som kocúrov okríkla, tak ma prekvapujúco poslúchli a zošplhali dole. To sú mi veci. Niekedy sa vedia tváriť, že oni nič, oni muzikanti.
Lastovička napriek tomu, že mačacie pazúriky sa snažili uchopiť špičky letiek, zotrvala na mieste. Mierne zmenila polohu. Teraz má hlavičku vyvrátenú k oblohe. K modrej nekonečnej slobode. „Umiera?", pýtam sa seba. Myslím, že áno.
Pomaličky sa zmráka a zároveň ochladzuje. Zdá sa, že sa preberá k životu. Ešte viac sa pritisla na mrežu, elegantné štíhle letky pridržuje pri sebe. Ako je stará? Ako vlastne umierajú lastovičky?
Už dávno som nevidela sedieť a ležať moje mačky svorne na poličke bez hádania sa a privlastňovania si tohto obľúbeného miesta. Čakajú. Vedia, že sa dočkajú. Malí, trpezliví predátori. Nevedia však, že im to nedovolím.
Nakoniec som neustrážila Gabiku. Bleskovo sa vyšplhala až k lastovičke a skôr, ako som stihla zasiahnuť, už sa ju snažila dostať na našu stranu mreže. Rýchlym pohybom skúseného lovca. Rozpútal sa tichý a kratučký nerovný súboj. Čas sa na okamih zastavil. Zvuk sa vypol.
Na môj zásah Gabrielle pustila už takmer istú korisť a neochotne zoskočila. Lastovička zostala visieť. Krídla mala široko roztvorené. Bola v tom tragika bezmocného tvora. Snažila sa dostať vyššie, ale neudržala sa. Padala. Letky je zrazu podoprel závan vzduchu a ona odplachtila z dosahu očí. Smerom dole. Posledný let - posledný vykreslený oblúk na pozadí tmavnúcej oblohy.
Mačičky vzrušene ešte dlhú chvíľu túžobne čakali, že sa znova objaví. Sem tam sa niektorá vyšplhala po mreži. Márne.
Ako vlastne umierajú lastovičky?
