Tento konkrétny muž nepochopil, respektívne nedozrel na to, aby pochopil, že žena nie je povinná urobiť muža šťastným. Dá sa to vôbec? Dá sa vôbec urobiť šťastným iného človeka? Dokonca takého, ktorý sám šťastný nie je a očakáva, že toto za neho urobí niekto iný? Bez vlastného pričinenia? Dá sa urobiť šťastným človeka, ktorý je presvedčený, že žena má byť stále s ním, má sa vzdať svojich túžob (okrem túžby byť plne oddaná svojmu partnerovi) a seba samej?
- - -
Žena dnešných čias opúšťa podsunutý koncept „ženy hriešnice, ženy padlej a nehodnej Evy nesúcej vinu za vyhnanie z raja" a cez dlhý a ťažký prerod od ženy poslušnej, slúžiacej, pokornej manželky a matky objavuje samu seba. Ženu silnú, vedomú si svojej ceny, svojej dôležitosti, svojej jedinečnosti.
Žena odišla od tradičného zväzku rodiny zošnurovaného konvenciami, pravidlami, dogmami, kultúrnymi, spoločenskými názormi a axiómami náboženských postojov. Odišla, aby sa znova našla. Aby zistila, že je iná, ako jej to podsúva celá známa história. Odišla, aby objavila, že sa môže vrátiť do zväzku rodiny, ale rodiny postavenej na iných princípoch ako je koncept tradičnej rodiny.
Tým hlavným princípom je rovnoprávnosť partnerov. Dve bytosti vedomé si svojich odlišností a v svetle týchto odlišností majúce k sebe úctu, toleranciu, akceptáciu a hlavne lásku. Lásku nesebeckú. Lásku oslobodenú od pudov vlastníctva a požiadaviek typu „ty musíš toto a nesmieš toto, lebo si (len) žena" prípadne „lebo si muž a musíš toto a toto".
Muž a žena sú rozdielni a táto rozdielnosť ich vlastne spája. Sú ako noc a deň, ako mesiac a slnko, ako dve strany jednej mince. Žena ochrana, stabilita. Muž tvorivosť, objavovanie.
Kedysi v hĺbke času zobral muž žene dôležitosť jej úlohy vo vzťahu. Glorifikoval síce jej úlohu matky, ale položil pečať hriechu na akt počatia. Vyzdvihovanou bola žena pokorná a poslušná. Počas známej histórie sa určite objavovali aj silné ženy. Nemali však moc zmeniť postavenie žien. Dá sa predpokladať, že ani nechceli. Možno bolo pre ne nepredstaviteľné ísť proti tradíciám. Namiesto toho preberali atribúty mužskosti. Ak chceli uspieť v patriarchálnej spoločnosti, tak im zrejme nič iného neostávalo. V histórii sa opakovali obdobia, keď boli ženy velebené ako inšpirácia pre básnikov a slávne mužské činy, s obdobiami, keď boli prenasledované ako čarodejnice a spoločníčky diabla. Napriek všetkému stále dominoval v ľudských vzťahoch princíp „JA MUŽ, ty žena". Vzťah „MY = muž a žena spoločne" sa možno objavoval sporadicky, ale muselo pretiecť ešte veľa vody v Dunaji a vo všetkých riekach sveta, kým začal byť dostatočne životaschopným, aby sa presadil v novej spoločnosti.
Bolo potrebné, aby nastúpilo turbulentné obdobie boja žien za samostatnosť, emancipáciu. Nenápadne vzišlo z epochy industrializácie spoločnosti. Obdobie priemyselnej revolúcie otvorilo ženám náruč (aj keď často tvrdú, krutú a nehostinnú) pre uvedomenie si, že sú schopné sa o seba postarať. Schopné zabezpečiť nielen nevyhnutné prežitie, ale aj naplniť svoje sny, nájsť silu a poznanie z ťažkostí života a uvedomenie si svojho vlastného JA. Boli hodené, spočiatku aj bez vlastnej slobodnej vôle, do víru zamestnanosti. Vojny ešte viac podporili ich úlohu v zamestnaniach, v ktorých úspešne nahrádzali mužov, ktorí „hrali" svoju tragickú úlohu na inom poli behu dejín. Ženy museli prežiť a dokázali to. Ekonomická nezávislosť ešte viac podčiarkla ich čoraz viac si uvedomujúcu nezávislosť od muža. A tak zjednodušene povedané začal muž strácať istotu svojho JA MUŽ.
Nevzdáva sa však bez boja. Pohodlnosť a jednoduchosť vzťahu „JA MUŽ, ty (len) žena" sa nepúšťa len tak ľahko a bezbolestne. Lamentuje sa, že dnešné obdobie je obdobím rozpadu tradičnej rodiny, jej hlavných princípov fungovania v zmysle starobylých zákonov. Áno, myslím, že áno. Na druhej strane však máme nádej, že vznikne nový typ rodiny a na to, aby vznikol, musí byť to staré zničené. Tak, aby sme ako ľudské bytosti prešli od „JA MUŽ, ty (len) žena" k „MY SPOLU = JA a TY".
- - -
Ten muž v úvode tejto mojej malej úvahy, ktorý obvinil svoju ženu, že ho neurobila šťastným a snaží sa ju k sebe priviazať výčitkami, vyhrážkami a pomstychtivým konaním, je stále (hoc mladý) uväznený v skostnatených predstavách o povinnosti ženy podrobiť sa jeho vôli. Teraz robí všetko, aby jej ukázal, aby jej dokázal, aká je nevďačná podrazáčka. Uchyľuje sa k primitívnej pomste a nevedomky odhaľuje, kým v skutočnosti je. Najsmutnejšie na tom je, že si lásku zamieňa s požadovačnosťou, egoizmom, nezmyselným obviňovaním a žiarlivosťou. „Budem šťastný len vtedy, keď budeš stále so mnou (a starať sa o mňa)." Len slabá žena sa podrobí takémuto mužovi a tradičnému podriadenému postaveniu ženy v rodine. Áno, aj silná žena spočiatku podľahne mámivým prejavom maskujúcim sa za lásku. O to býva precitnutie a prípadný rozchod turbulentnejšie.
Tomuto konkrétnemu mužovi by však neprinieslo šťastie, ak by sa jeho žena vrátila, hoc s biľagom vnútenej viny, do jeho vraj milujúceho náručia. To by bolo úplne tragické. Pre oboch. Ten muž nepochopil, že jedinou osobou, ktorá ho môže pretvoriť na šťastnú bytosť je len on sám. Môže to dokázať napríklad aj v láskyplnom prístupe vo vzťahu „Som šťastný, že môžem byť s tebou, že môžem byť v tvojej blízkosti.", v ktorom by bral za samozrejmé, že ak je jeho partnerka šťastná, tak aj on bude šťastný. A šťastným môže byť len človek ľúbiaci a ľúbený.
- - -
A s čím sa láska nedá zlúčiť? S neslobodou, obmedzovaním a ovládaním. Ak sa tak deje v mene lásky, tak to láska nie je. Platí to rovnako pre mužov ako aj pre ženy (nie je žiadne tajomstvo, že aj ženy ľahko podliehajú túžbe vlastniť a ovládať).
Som rada, že stretávam vo svojom živote aj „nových" mužov a „nové" ženy, ktorí a ktoré chápu (nielen chápu, ale aj žijú) dôležitosť slobody vo vzťahu a prechovávajú úctu k duševnej a duchovnej slobode svojho partnera. Na záver budem parafrázovať slová jednej mojej učiteľky: „Sú to ľudia tretieho tisícročia."
A úplne na záver - snáď aj ten nešťastník raz nájde svoje šťastie.
