"Ja! Nóóó, nie ja osobne, niekoho si zavolám predsa.", oponujem myšlienke. Myšlienka vážne prikývla. "Samozrejme, ale na čo ešte čakáš? Maliara už máš?", nevinne sa opýtala. Nevinne ako nevinne. Pekne si zo mňa strieľala.
Kúpila som skriňu. Nedám ju predsa do nevymaľovanej izby! Skriňa čaká v obchode a ja som odhodlaná, že vymaľujem. Len moju izbu. Zvyšok bytu bude maľovať profesionál. "Už ho máš?", špitla myšlienka horko ťažko skrývajúc pobavenie. "Buď ticho. Nie, nemám, ale ... ale už som rozhodila siete." Myšlienka sa uškrnula: "Dobre, dobre. Ja len, že je koniec augusta." "Aký koniec, ešte mám celý týždeň."
Začala som maľovať v predposlednú nedeľu augusta. Začala som maľovať samozrejme len tú moju izbu. Ráno som vyramovala všetko, čo v nej bolo. "Kto sem dal toľko rárohov!" Prebieha prvé rýchle triedenie - toto na kopu, toto do koša. Kopa bude podrobená ďalšiemu triedeniu. Samozejme po vymaľovaní. Teším sa na novú priestrannejšiu skriňu a vynovenú izbu. V duchu ju mám pred očami. Otváram to onô na maľovanie. Pre istotu čítam návod na použitie. Hmmmmmmm. Naposledy som maľovala tak pred piatimi rokmi. Nebolo to ťažké. Akurát som sa vtedy zaverila, že už NIKDY nebudem maľovať Ja osobne. "Prečo teda....?, zaujímala sa myšlienka šibalsky. "Čuš. Tomu nerozumieš. Človek sa mení. Nakoniec ide len o jednu izbu." Myšlienka sa slastne pretiahla: "O.K. Ako myslíš."
Zobrala som do ruky valček a vyváľala som ho v tom onô. S odhodlaním horolezca pred posledným výstupom na Mount Everest pristupujem k stene a začnem valčekovať. Moje oči neveriaco sledujú, čo sa deje. Myšlienka pootvorila očko a radšej ostala ticho. Na valčeku mi ostávajú celé pláty starej omietky. "Veď som tú stenu hnusnú oškrabkala kde to šlo a zatmelila som, čo bolo treba!", kričí celé moje vnútro hlboko zranené týmto nečakaným protivenstvom.
Prichádza záchrana. Neskončila som zúfajúc v záplave zlostných sĺz. Náčinie nebolo rozmetané v záchvate zlosti z pokorenia. Moja sestra, moja záchrana sa nečakane objavila vo dverách. Ako žena činu a nakoniec aj ako žena, ktorá si z času na čas sama vymaľuje, mi hádže záchranné koleso. Umývame stenu vodou a špachtličkami (ešteže ich čírou náhodou mám dve) odškrabávame v pásoch starú omietku. Myšlienka sa neodvažuje ani náhodou vypustiť také slová ako: "Hovorila som ti!"
Sme ako archeológovia. Odhaľujeme vrstvu po vrstve. Bingo. Ostrá ružovo-cyklámenová sa na nás usmieva. "To sme tu niekedy mali!? Jaj a v inej bola sýta zelená", smejeme sa. He-he, pod ružovou sa nesmelo odhaľuje tlmená žltá.
To onô na maľovanie moja sestra nepozná. Používa niečo tradičnejšie. Možno nesľubujúce snehobielu bielu, ale v každom prípade osvedčené. Riedime. Zle. Neriedime. Nuž, čo. Odkladáme valčeky. Mám dve štetky. Mala som ešte dve, lepšie, ale na tie som si nespomenula. Malá štetôčka v ruke a v pohári maglajz na maľovanie. "Vymaľovali" sme jednu stenu. Vylíčili, by bolo bližšie k pravde. "Hladký povrch nie je treba. Nech je to trochu rustikálne.", vyhlásim, keď skúmame výsledok našej práce. Ružová ešte presvitá cez lizaky po malých štetôčkach. Uvidíme ráno. Večer volám kamarátke, či už náhodou neoslovila tých maliarov u nich v dedine. Myšlienka sa zahniezdila a tichučko zahmkla: "Mala som pravdu." Radšej som jej neodpovedala.
Ráno to nevyzeralo až tak zle. Rustikálny povrch sa nestratil, ale stena bola biela. Síce niekde belšia a niekde menej, ale ružovo cyklámenová bola porazená. Druhá vrstva urobila svoje. Aj valček fungoval tak, ako som očakávala na začiatku. Čo však zvyšok izby? Ach jaj, tá izba má aj strop! Počkám na profesionálov a domaľujú. Myšlienka sa zachichotala. Fľokla som na ňu nech je ticho. Slastne privrela oči a čakala.
Cez týždeň som skúmala tie tradičnejšie onô. Kúpila som skúšobnú vzorku a nejaké ďalšie náčinie. Dnes som si vysúkala rukávy, že sa do toho pustím. Myšlienka si niečo spokojne pobrukovala. "Nemôžem to tak nechat, nie?", skusmo oslovujem myšlienku. "Je to na tebe. Môžeš i nemôžeš. Oboje je správne.", halí sa do závoja tajuplnosti. "Si mi ty zrazu nejaká premúdrelá.", nedávam sa. "Keď myslíš.", zívla myšlienka spokojne. Potvora jedna. Ona vie, že už sa konečne dočká svojej realizácie.
Aj dnes mi pomohol spásonosný anjel. Pri raňajkách mi volá, či nechcem pomoc. Prichádza odtiaľ, odkiaľ som ju ani náhodou nečakala. Čo nečakala! Táto myšlienka ma ani nenapadla. Anjel v podobe mojej kolegyne. Už takmer ("Nechichoc sa!" - to patrilo myšlienke o maľovaní) profesionálne vybavené. Nooo, dobre, nie profesionálne. V každom prípade už "nemáme jen holé ruce".
Vodou sprejujeme steny a oškrabujeme. Odhaľujeme ružovo-cyklámenovú farbu. Dnes akosi stratila svoju moc. Rady odborníkov po telefóne a nájazd do prejane jedného obchodného reťazca za potokom nás upokojujú a dodávajú nám silu a odhodlanie na ten bájny výstup. Miešame, riedime, berieme válčeky a ....vážení, podržte sa, valčekujeme. "Si ty ale smiešna, samozrejme že to funguje,", smeje sa mi myšlienka. "No, keď myslíš.", smejem sa jej späť.
Izba je zavretá. Farba schne. Ružový cyklámen je zažehnaný. Náradie očistené a pripravené na zajtrajší druhý náter. To už zvládnem sama. Hravo. Veď je to hračka. "Áno?", tetelí sa myšlienka. Už vie, že príde na radu aj ďalšia izba a ona sa úplne zrealizuje.
