Mamina náruč je ten prístav večný, hoc ďaleko sme odplávali a zabudli sme, že aj my sme deťmi boli.
Reč lásky je tak rôznorodá. Keď v starom Babylone došlo k pomäteniu jazykov, určite aj jazyk lásky postihnutý týmto trestom bol. V mlčaní i hlasnej vrave skrýva sa poklad často ukrytý hlboko v srdci, hlboko v nevedomí. Poklad, ktorý je tak cenný, že oplatí sa pátrať, plahočiť, kolenačky prosiť "kdeže si?"
Sme deti svojich mám a otcov tak, ako oni svojich boli v nekonečnej reťazi života pod taktovkou Stvoriteľa. Čo ohnivko to dráma a aj fraška, veselosť a smútok striedajú sa stále. Sme to, čo nám oni dali. Ich dary nie sú ani dobré a ani zlé. Nie sme tí, čo súdiť ich máme, i keď robíme to často. Dostávame dary ich života a práve my sme tí, ktorí ich máme prijať a pretvoriť. Sú to dary lásky, dary obáv, dary strachov, ale aj dary bezpečného prístavu, do ktorého sme sa utiekali ako malí, keď boliestky sveta na nás doliehali, keď rozbili sme si koleno.
Dnes máme svoje deti a im dávame dary. Dary lásky i dary strachov, smútkov. Pozrite, hlaďte pozorne. Ponorte sa hlboko do svojich sŕdc. Tie dary sú tak podobné tým, ktoré nám mama naša i otec dal. Zahĺbte sa, spytujte "Prečo sú tam dary, ktoré odmietol som od mamy a otca? Prečo tie isté dary rozdávam, hoc viem, že ráňali mi srdce?"
Chcem hádam raniť srdcia svojich detí? Nie! To iste žiadny rodič nemá v pláne, keď drží uzlík nevinný - svojho syna, dcéru svoju hlásiace sa plačom k strastiplnej ceste na zemi. Len to najlepšie im chceme dať. Lásku, bezpečie a budúcnosť. Tak prečo v našich daroch až príliš často skrýva sa nebezpečný had?
Raz deti dospejú a povedia nám zbohom a svojim deťom dary začnú rozdávať. Aké to budú dary? Aké radosti či žiale ponesú si v diaľ?
Otvorte svoje srdcia v tichu samoty, otvorte svoje najtajnejšie komnaty a kým vám slza skotúľa sa po líci, nájdite lásku ako kryštál číry v svojom srdci ukrytý. Nájdite tiež perly smútkov vašej mamy i otca svojho a rozpusťte ich v slzách svojich - v slzách odpustenia, v slzách pokory.
Bo mama, otec ľudia boli, ľudia tak omylní, ako sme aj my. To len v našich detských očiach boli hrdinami bez bázne a hany, ktorí pofúkali koleno rozbité a chránili nás pred protivenstvom sveta. Prečo však už nie sú tým, čím pre nás boli predtým, kým dospeli sme? Je čas sa pozrieť na ich dary. Je čas odpustiť a prosiť o odpustenie a zahubiť tak hada, ktorý môže byť v nich ukrytý.
Bo dary, ktoré dostali sme, čisté sú ako kryštál horský. Len my, ľudia, stratili sme ten jeden dar - dar pochopenia inej reči lásky.
Tak objímte svoju mamu, otca svojho, skôr ako poberú sa do večnosti. Sú prístavom bezpečným z našich detských liet. Sú pre nás dôležití, hoc priznať si to až príliš často nechceme. A aj keď už striebro máme vo vlasoch, stále sme pre nich deti malé, túžiace sa stúliť do náručia mamy, aby pofúkala koleno rozbité a ochránila pred boliestkami.
