Moja matka sa necháva viesť. Celý život žila život iných. Aspoň ja to tak vnímam a ako viem podľa rozprávania jej sestry. Sú dvojčatá a sú ako deň a noc. Krsná je slnko, život, energia. Moja matka je noc, podriadenosť, stagnácia.
Matka nikdy nevybočila z hraníc, ktoré jej dala jej matka, výchova, zvyklosti spoločnosti, v ktorej vyrastala. Jej krédo zdá sa byť: „Byť ticho, nevybočovať z davu. Poslúchať. Prežiť bez väčších cieľov, plánov, bez ideálov, nepustiť do života chaos."
A ten chaos vstúpil. Možno už v detstve. Určite v puberte. Ešte určitejšie v prvých láskach, priateľstvách, sklamaniach. A úplne najurčitejšie v dospelom živote, ktorý jej pripravil nie jedno nemilé prekvapenie. Jej skutočné Ja, ktoré odmietala, sa chcelo prejaviť, ale muselo byť podriadené povinnostiam, ktoré sa od neho vyžadovali, hraniciam, ktoré boli stanovené. Boli mu odstrihnuté krídla ľahkosti a radosti. Zostala len povinnosť - povinnosti voči iným. Čo by ľudia povedali. A to Ja chradlo a stratilo sa. Možno nie celkom. Len sa pokrivilo a možno tam tkvie jej schizofrénia.
Dnes som konečne poslúchla svoj vnútorný hlas a zobrala som matku na prechádzku. Prechádzali sme sa, dcéra a matka, ako nikdy predtým. Nepamätám si, že by sme si niekedy vyšli na prechádzku. Len tak - bez konkrétneho cieľa.
Keď som bola malé dieťa, chodili sme do parku. Kvitnúce magnólie v skorú jar je možno najživšia spomienka z bezstarostnej prechádzky. Možno jej ich pôjdem na jar ukázať. Role sa obrátili a teraz som ja „matka" a ona „dieťa" a neostáva mi nič iné, len tento stav vecí prijať. Dlho som s tým bojovala a hľa, keď som sa zobudila do štedrovečerného rána bolo to zrazu všetko jasné.
Hmmm, aká budem matka?
