Staré stromy, dolámané stromy, mladina i husté kríky - divočina len kúsok nad mestom. Na dno vystlatom hnijúcim i čerstvo popadaným lístím nedopadali slnečné lúče. Šero, ticho tajomné a až tak čudne počuteľné. Vždy, keď tade idem mám pocit prítomnosti niečoho silného a neprístupného. Veď preto som sa tam radšej zoznámila s jedným starým stromom. Známosti sú známosti, že?
Ktože to tak neúnavne spieva a ťuká do stromu? Zdvihla som oči a zazdalo sa mi, že v slnkom prežiarenej korune blízkeho stromu niečo vidím skryté za mihotajúcimi sa zlatými listami. Akýsi pohyb. Odtiaľ sa na potvrdenie znova ozvalo pip pip ťukiťuk pip pip ťuk ťuk ťuk pip pip
Opatrne, že by mi aj Winetou mohol závidieť, som sa presúvala po centimetroch tak, aby som mala lepší výhľad a ten malý zázrak nevyplašila.
Zachytila som červené bruško a zrazu sa vtáčik natočil ako správny model a v celej svojej kráse silno zabúšil do konára a znova zapípal.
Dívala som sa na neho vo vytržení ako v slnečnom kúpeli oťukával konáre i chatrnejšie vetvičky, ako olupoval kôru, ako si po každom zaťukaní zaspieval. Predvádzal sa v rôznych pózach v plnej kráse. Ľutovala som, že nemám fotoaparát. Juj, už si ho musím kúpiť.
Stála som tam a vnímala krásu tohto vtáčika. Liečiteľa stromov. Zrazu ho niečo vyrušilo. Alebo som sa neopatrne pohla a zaregistroval ma? Zvedavca? Vzniesol sa nad strom a presunul sa hlbšie k stromom nad roklinou. Už som mohla len počuť opakujúce sa pip pip ťukťuk pip pip ťukiťuk ťuk pip pip, ktoré ma sprevádzalo, kým som neopustila túto malú divočinu.
