Sama som raz dostala ponuku na pomoc v situácii, kedy by som tú pomoc brala všetkými desiatimi. Malo to však háčik. Poskytnutie pomoci bolo podmienené splnením predstavy osôbky, ktorá pomoc ponúkla. Odmietla som takúto pomoc. Splnenie kladených podmienok by ma v konečnom dôsledku stálo viac, ako vysporiadanie sa s problémom vlastnými silami. Napokon, došlo mi, že aj keby som podmienky splnila, tak by som pomoc napokon aj tak nedostala. Len blahosklonné kladenie ďalších podmienok.
Predstavy o pomoci sa veľmi líšia. Sama pomáham. Sama stojím pred dilemou, či to, čo ja sama považujem za pomoc je to, čo sa skutočne dá nazvať pomocou. Pod ťarchou skúseností som prestala pomáhať formou finančných darov. Je len jedna výnimka na potvrdenie pravidla. Prestala som dávať rady typu "To je blbosť. Urob to takto a takto....". Radšej volím slová opatrne a snažím sa, aby druhá strana si sama našla riešenie. Som pre daného človeka, ak o to stojí, ochotná bútľavá vŕba. Áno, aj toto má svoje hranice. Nemôžem sa úplne zmeniť na bútľavú vŕbu, že? V každom prípade je krásne, ak si človek nakoniec nájde riešenie svojho problému sám. Má to inú cenu.
Pomáham zvieratkám. Konkrétne mačičkám, aj keď teraz nie aktívne. Situácia sa u nás dramaticky zmenila, ale snažím sa aspoň tou troškou, čo som schopná. Tu narážam na otázky adekvátnej pomoci najviac. Verím, že sa dajú nájsť aj iné prípady, keď pomoc ponúkame alebo priamo dávame strane, ktorá nemá prostriedky na to, aby nám dala najavo, či tá konkrétna forma pomoci je prijímaná alebo len trpená. Keď abstrahujem len na pomoc zvieratám, tak je to okaté v prípadoch, keď sa pomáha za každú cenu - najhoršie aj za cenu vytvárania prostredia utrpenia pre dané zvieratá. Najhoršie, ak sa pomoc podáva človekom, ktorý prepadol takzvanému mesiášskemu syndrómu. Neviete, čo to je? Jednoduchá túžby spasiť svet alebo jeho časť.
Ďalšou cieľovou skupinou takej tej bežne akceptovanej pomoci sú chorí a starí ľudia. Ak som (dúfam) ustála formy pomoci v iných situáciách, tak forma pomoci chorému človeku mi riadne mieša karty. Spoločensky požadovaným prejavom pomoci je pomáhať chorému človeku, držať nad ním ochrannú ruku, niekedy ho až viesť za ručičku. Je to hrozne náročné a nervy drásajúce. Hovorí sa tomu aj opatrovanie alebo doopatrovanie. Opatrovaný sa stáva čoraz viac a viac závislý. Väčšia a väčšia závislosť je čoraz viac na obtiaž pre opatrovníka. Vzniká bludný kruh. Príšerný. Pre mňa určite.
Môj bludný kruh je moja matka. Môj bludný kruh je niečo, čo ma desí. Moja matka je ťažko chorá už niekoľko rokov. Paradoxne som si existenciu bludného kruhu, na ktorého stavbe som sa aj ja výrazne podieľala, začala uvedomovať až v čase, keď som sama padala do spárov depresie a opačne mojej matky stav sa začal zlepšovať. Napriek zlepšenému stavu však zotrváva v pozícii pasivity, podriadenosti, závislosti a nedostatku vlastnej vôle. O citových prejavoch radšej nehovorím. Vôbec ma nenapadlo, že by daný stav mohol byť aj výsledkom môjho postoja.
Keď mi bolo úplne nanič a môj vzťah k matke kolísal neviem od čoho až k nenávisti, sa mi prisnil sen. Nechápala som ho vtedy. Bol ale silne znepokojivý.
S kamarátkou sme hľadali jednu mačiku vo veľkej záhrade. Majiteľka vily nás o to požiadala. Chystala veľkú oslavu a mačičku chcela mať doma. Záhrada je rozsiahla a udržiavaná. Je to skôr park s jazierkom, vysokými vznosnými stromami. V zadnej časti sú starostlivo udržiavané záhony zeleninovej záhrady. Po jednom chodníčku si vykračuje tigrovaná mačička.
Idem k nej, ale mačička sa nepribližuje, Práve naopak. Vzďaľuje sa spolu s chodníkom, ktorý sa mení z chodníčka zeleninovej záhrady na uzučký chodníček smerujúci k lesu. Mačička sa stratila v lese. Za krátko sa však vracia. Nie je sama. Prichádza s ďalšími súrodencami. Sú to ešte mačiatka. Sprevádzajú svoju matku. Chorú a slabú.
Stojím na prašnej ceste. Za múrom je tá udržiavaná záhrada. V blízkom bufete je baviaca sa skupinka ľudí. Neďaleko je autobusová zastávka. Sme na okraji malej dediny. Nezvyčajný príchod mačiatok s chorou mačkou zaujal dedinčanov. Zhrčili sa na ceste. Živo diskutujú. Čo s mačkami? Je ich veľa. Nakoniec sa rozhodli, že mačiatka prijmú. Môžu zostať. Sú to však všetko samičky. To bude zas mačiat! Starú mačku však odmietajú prijať. Práve preto, že je potencionálna rodička mačiat. A tých je predsa tak veľa. Nie sú to zlí ľudia. Zvažujú svoje možnosti. Je medzi nimi doktor. Prezerá chorú mačičku. Dedinčania sa rozhodli, že ju treba uspať.
Dívam sa so smútkom v duši na tú scénu. Vnímam rozpor. Nie som schopná konať. Dívam sa a vidím. Mačiatka priviedli svoju matku k ľuďom. Hľadali pomoc. Dočkali sa však rozsudku pre svoju matku - ľudia pomáhajú, sú láskaví, ale ... nedávajú jej šancu. Je chorá a je navyše. Rozhodnutie znie usmrtiť ..."aby netrpela!"
Muž vyberá injekciu a pichá do mačky. Je z nej mačiatko. Bezbranné, odovzdané osudu. Muž pichá niekoľkokrát. Do rôznych častí tela. Keď pichne do tváričky, tá sa zmení na tvár maličkého dieťaťa.
Som zdrvená a vraciam sa ku kamarátke. Prežívam intenzívny rozpor. Prečo som nezasiahla? Veď som mohla. Prečo som sa nerozhodla? Prečo si tí dobrí ľudia mysleli, že konajú dobro? Prečo si mysleli, že poskytujú pomoc? Bola som neznesiteľne pasívna a zároveň ako divák. Dívala som sa na tú scénu ako na príklad v škole. Mačiatka - hľadali pomoc a dočkali sa pomoci, ktorú nehľadali. Pomáhame - vždy naozaj pomáhame? Čo keď naša „pomoc" nie je to, čo je správne a očakávané? Čo je vlastne správne?
Sen mi vŕtal v hlave už niekoľko mesiacov. Nechápala som však. Nevedela som nájsť odpoveď. Verte, snažila som sa. Spätne si uvedomujem, že téma matky mi zaberá väčšinu myšlienok. Stále čosi hľadám. Riešenie. Kľúč. Tento týždeň som narazila na jednu zaujímavú knihu "O psychiatrii - Jak žít a jednat s duševně nemocnými lidmi" od Petra Styxa. Prečítala som ju tak zvano na dúšok. Zrazu akoby sa mi otvorili oči. Pochopila som, kde je moja "pomoc" neadekvátna. Zraňujúca pre ňu i pre mňa a preto plodiaca hlavne negativitu a z mojej strany aj pocit nenávisti a viny, keď som jednoducho vyletela nezvládajúc situáciu. Viem, že som teraz plná eufórie, ale mám pocit, že by som mohla konečne nájsť odpoveď na otázku: "Čo je vlastne správne?"
Už len tú eufóriu preniesť do života.
