Zaujala ma kázeň, ktorá bolo iná. Bola veľmi ľudská a múdra zároveň. Dojala ma. Včera i dnes ráno som listovala v knihe Cesta človeka a zrazu som si uvedomila, že aj tá kázeň je o ceste človeka od ustanovenia poriadku (desatoro) cez Lásku (ktorou človek má žiť) až k poznaniu.
Poznanie bez Lásky je aj ono bájne vyhnanie Adama a Evy z raja, lebo chceli okúsiť plody poznania bez znalosti Lásky. Lásky hlbokého spojenia so životom, vesmírom a božským princípom. Celým ľudským vekom sa tiahne táto niť uchopenia Poznania bez Lásky. Vedecké objavy spomeniem (tak ako spomenul kňaz a aj autor knihy) len ako najvypuklejšie nepochopenie a zneužitie Poznania. Bez Lásky sa stali nástrojmi a objavmi nie pre ľudí, ale proti nim. Napriek prvotným čestným úmyslom a entuziazmu vymyslieť niečo pre pomoc ľudstvu.
Spočiatku prekvapene a potom s dojatím som vnímala tú pravdu, ktorou bohužiaľ nežijeme. Pritom je to na prvý pohľad jednoduché. Byť dobrým a súcitným človekom. Nedať sa zvyklať a zlákať ľahšou cestou pri riešení osobných situácií. Stáť si za svojim pri presvedčení o svojej pravde. Byť však dostatočne vnímavý k ostatným luďom a najmä k tým, ktorých máme najbližšie, aby sme svojím konaním neubližovali. Byť zodpovedný za svoje skutky.
Kto do teba kameňom, ty do neho chlebom nadobúda celkom iný rozmer. V knihe Cesta života autor píše:
"Desatero po svém vyžití ukazovalo jednoznačne na systém LÁSKY. Proto přichází Kristus, jako naplnení tohoto odkazu. On mluví o LÁSCE. Nejen mluví, on jí káže, ale i žije. On sám je projevem LÁSKY. Teprve tento přístup otevíra nádheru života."
Ak ten kameň hodíš späť, odrazí sa znova do teba. Tak toto mám odžité:-)
Prajem Vám všetkým príjemný deň. Mňa čaká more a pohoda:-)
Kázeň: kňaz Červený (ak som správne zachytila meno) a bohoslužba bola dnes v kostole v Petržalke
Kniha: Antonín Mareš a Jos.A.Zentrich: Cesta člověka
