Posledným zapísaným snom v jednom zo zošitov je tento. Čítala som ho niekoľkokrát a uvedomila som si, že niektoré momenty si vlastne stále pamätám a viem si ich živo vybaviť. Krajina hlboho pod ohromne vysokým bralom, na ktorom stojí štíhly, ale nepreniknuteľný hrad. Zlaté lúče. Jasná modrá. Pokoj a spokojnosť. Prekvapenie z deja. Som tým, čím som. Dívam sa očami dieťaťa i mníšky a zároveň som nezaujatým pozorovateľom. Ó, nie nezaujatým. Som plná záujmu a očarenia. Pamätám si, ako som sa snažila predĺžiť tento sen, dosnívať ho.
Takto som ten výnimočný sen vnímala vtedy, hneď ráno po prebudení.
Je 1.máj roku 1990. Od posledného sna uplynul pomerne dlhý čas. Snívalo sa mi mnoho zaujímavých snov, ale nebol čas a ani chuť zapisovať ich. Deje mojich snov sa oslobodili od úzkeho rámca známych priestorov. Ocitám sa na neznámych miestach, pri riekach, lúkách, na uliciach miest, v rôznych bytoch, vilách. Môj duch sa oslobodil.
Sadnúť k tomuto zošitu ma prinútil živý na dej bohatý sen, z ktorého si síce pamätám len fragmenty, ale ... Bolo to akoby prechádzanie sa v čase a priestore. Tento sen mi pripomína knihu, ktorú práve čítam. Hrdina románu získal byt, ktorého dverami sa mohol dostať do ktorejkoľvek krajiny na Zemi, ale mohol nimi prejsť aj na iné planéty.
Som na obrovskom štadióne. Chlapi hrajú mne neznámu hru. Jeden chlapec je úplne vžitý do hry. So zápalom bojuje, aby získal body pre svoje družstvo. Je koniec hry. Chlapci utekajú na dopredu určené miesta na tribúne. Je to ako spartakiáda. Sadajú si do najvyšších radov, ale cítiť rozpaky, lebo väčšina miest zostáva neobsadených. Chlapec, ktorého som spomínala, si sadá na svoje miesto. Je to druhá rada zhora a prvá stolička zľava. Dívam sa naň. Predo mnou sa týčia rady stoličiek, ktoré zostávajú prázdne.
Sedím na stoličke, ktorá je v druhom rade zhora a prvá zľava. Chlapcov už niet. Dole vľavo je malé pódium. Ktosi (kňaz?) nás vyzýva, aby sme si sadli k pódiu. Pokorne sa dvíhame a presadáme si. Nesadám si. Stojím pred oltárom v rozľahlej miestnosti s gotickými klenbami a bohatou zlatou výzdobou na gotických oknách. Matka predstavená ma zasľubuje Bohu. Som mníška. Je to zvláštne. Bola som chlapec a teraz som mníška. Predstava chlapca a ihriska sa stráca a moju pozornosť upútali otvárajúce sa dvere. Bohato zdobené, vyrezávané, zlátené, dvojkrídlové. Matka predstavená pozýva mňa i ďalšie sestry do vedľajšej miestnosti. Je tam pripravený dlhý stôl prikrytý bielym obrusom. Matka predstavená a neznámy kňaz ospravedlňujú neprítomnosť vysokých cirkevných hodnostárov, ktorí sa zúčastnili slávnosti, ale nemohli zostať na pohostení. Sadám si posledná. Môj pohľad zaujal výhľad z okna. Dívam sa na krajinu, ktorá sa rozprestiera hlboko pod nami, za strmými hradbami. Chýlilo sa k večeru a zlaté a červené lúče slnka farbili kraj do slávnostného rúcha. Modrá a zlatá. Úžasné farby, ktoré v nádherných arabeskách dopĺňali farby rozsiahlej mierne zvlnenej krajiny hlboko pod nami.
Sadám si posledná a dvíham čašu plnú vína. Zachytávam prekvapené pohľady spolusestier a pohoršený pohľad matky predstavenej. Ony majú obyčajné decové poháre z hrubého skla. Ich pohľady sa ale v okamihu zjemnia, mizne prekvapenie z toho, že som si sadla na miesto určené pôvodne vysokej návšteve. Zdvihla som čašu z jemného skla naplnenú zlatým vínom a ...
Zvláštny sen. Pripadal mi ako byt s mnohými dverami, za ktorými sa skrývajú rôzne kraje, ľudia, deje. Akoby som žila v rôznych časoch, na rôznych miestach a v rôznych ľuďoch. A úžas z toho všetkého prichádza až keď o sne uvažujem. V sne je všetko prirodzené. Prechádzam z jedného priestoru do druhého a som tým, čím nie som a stále som to ja.
