Stúpala pomaly po chodníku do mierneho briežka a oddávala sa pokojnej chvíle - len ona a Slnko a obilie, obloha modrá ako čakanky na okraji cestičky. Nežné hlávky červených makov sa klonili vo vetríku a šepkali si svoje vílie tajomstvá. Klások ku klásku sa klonil a šepkal „Bude z nás chlebík, koláče." a spoločne vystierali k Slnku svoje tehotné klásky.
Za obzorom sa začal črtať les. Pole sa pozvoľne menilo na lesnú čistinku. Najskôr kde tu sa týčil vysoký smrek. Sem tam nejaká lieska. Krásne a žiarivé kvety slnka nahradili skromné kvietky lesných tieňov. Les hustol, ale Slnko stále žiarilo cez konáre vysokých stromov na cestičku. Vnímala ich silu a majestátnosť. Vysoké kmene dotýkajúce sa svojimi štíhlymi prstami oblohy.
Stúpala pozvoľne hustnúcim lesom a hľa, čo vidí. Pred sebou na cestičke sedí dieťa. Trs trávy je mu sedačkou a kamienky na ceste hračkami. Je bacuľaté, oblečené v bielej kojeneckej košieľke. Bielou vyšívaný golierik a mašličky na jednom ramienku. Keď k nemu prišla bližšie, videla zlato odrážajúce sa v zlatých neposlušných vláskoch. Dieťa zdvihlo hlavičku a široko sa na ňu usmialo. Šťastné hviezdičky sa mu ihrali v modrých očiach, okrúhlych a veľkých. Takých ako len deti majú. Rozhodilo rúčkami a smialo sa, keď kamienky padali do trávy. Usmiala sa ne neho. Cítila k nemu neobyčajnú blízkosť. Dieťa v lese samé a predsa spokojné a šťastné.
Prešla okolo neho a keď sa míňali, tak sa ešte raz obzrela. Zamávali si. S úsmevom dieťaťa v srdci stúpala ďalej po cestičke. Les okolo sa čoraz viac zahusťoval. Vysoké a staré ihličnany čoraz viac vytláčali iné stromy a Slnko už nemalo toľko síl prežiariť cestu. Kráčala zadumaná, mysliac s úsmevom na dieťa. Náhle zdvihla hlavu. Nebola viac sama. Na ceste stál muž. Zahalený v plášti, pod ktorým sa skrývala postava bohatiera. Závoj dôvery obklopoval toho muža. Zodvihol pravicu v uvítacom geste a podal jej ju. Nezaváhala ani chvíľu. Zahľadená do jeho očí s dôverou vložila svoju ruku do jeho. Tajomný neznámy, tak nezvyčajne známy, ju viedol k bráne. Vysokej a starobylej. Zo všetkých strán ich obklopoval hustý les.
Brána sa otvorila a stráže ich vítali hlbokou poklonou. Ruka v ruke prešli na nádvorie hradu. Dívala sa za sebou. Mala oblečené smotanovo biele dlhé šaty z hodvábu s dlhou vlečkou. Tmavé kučery jej padali na plecia. On a ona v zvláštnom kontraste. Videla mu len oči. Tvár zahalená maskou, postava zahalená dlhým plášťom.
Dvojica kráčala pred ňou v tajomnom súznení duší. Prechádzali cez komnaty bohato zdobené a zariadené nádherným nábytkom. Slnko žiarilo cez vzdúvajúce sa ľahučké záclony a bozkávalo bohaté kytice záhradných kvetov v čínskych vázach. Nakoniec prišli k ďalšej bráne. Zdobené krídla vysokých dverí sa pred nimi pomaly otvorili. Lokaji sa uklonili v hlbokej úctivej poklone. Skôr, ako prekročili prah, muž sa k nej obrátil, sklonil mierne hlavu a pravou rukou ju k sebe jemne privinul. Cítila sa tak šťastná a v bezpečí.
Otvorila sa pred nimi nádherná dvorana. Uprostred stála fontána. Tri kamenné nádrže s vodou sa týčili ľahko jedna nad druhou. Zdobená faunami a kvetmi. Zurčiaca voda sa leskla striebrom. Strieborné iskričky sa vznášali dovysoka a takmer oslepovali. Na druhej strane tušila vstup do záhrady, záhonov ruží a altánkoch zdobených kvitnúcimi popínavými rastlinami. Kráčali ruka v ruke. Dvorania sa im ukláňali. Predstúpili pred trón. Kráľ a kráľovná im pokynuli, aby pristúpili bližšie.
Bál sa mohol začať. Kráľ dvornou poklonou vyzval kráľovnú k tancu. Ona však videla len princa po svojom boku a snažila sa preniknúť cez tú masku. Kto si môj krásny neznámy? Prešli do záhrady zaliatej slnečnými lúčmi. Tanečné páry vírili na vlnách valčíku. Bohaté sukne sa roztvárali ako lupene ruží a ona cítila ako tančí. Zatvorila oči a nechal sa unášať. Štyri srdcia tancovali s ňou ako lupene divokej ruže.
V tom čarovnom mieste medzi snom a bdením otvorila oči a dívala sa do vzďaľujúcich sa podmanivých očí svojho neznámeho princa.
