Prešli sme v práci z jedného extrému do druhého. To, čo trvalo nekonečné mesiace sa chce stihnúť doslova za pár dní. Lebo ZMENA.
To by bolo fajn. Zmena je potrebná a napriek zjavnej neistote, čo prinesie, aj očakávaná, či už s obavami alebo nádejou. Najskôr však s nádejou, že sa konečne niečo zmení, že sa veci pohnú z miesta, že sa konečne rozotnú tie nekonečne zamotané uzly rádoby rozhodovania-nerozhodovania, hádzania polien pod nohy a iných "radostných" udalostí, ktoré spríjemňujú život zamestnaného človeka.
"Dajme zmene 100 dní", hovorím kolegom, keď sa navzájom ponosujeme a naše "istoty" sa rúcajú ako domčeky z kariet.
"Čo sa pokazilo?", vravím si však už za pár dní. Kde sa skryl môj optimizmus? Znovu ho hľadám po nociach, keď nemôžem večer zaspať a čo horšie ani skľudniť svoje myšlienky! Nie som stroj!
Cítim, ako som ubíjaná do starých koľají. Otrocká práca bez zmyslu. Žabomyšie vojny pokračujú. Pinpong úloh do zacykleného kolesa. Tlačenie na pílu "Musíš, musíš musíš!" "Prečo to ešte nie je!" "Veď to máš spravené za pol hodinu." Vlna odporu sa mi tlačí do hrdla, "Za akú pol hodinu!!!"
Nie som stroj!
Snaha dosiahnuť to, čo bolo nedosiahnuteľné mesiace za extrémne krátky čas. Chápem tú snahu. Snahu dosiahnuť KONEČNE výsledok. "Konečne zmena!", tešili sme sa i obávali, keď nastala. Obavy boli pochopiteľné a namieste. Zmena žiadaná ako soľ.
Prečo ale, PREČO, sme skočili rovno do druhého extrému?
Všade narážame na "nedá sa" maskované inými dôvodmi ako napríklad "nemáme čas", "nemáme ľudí, ktorý by sa tomu venovali", "dajte pokoj, máme dosť svojich nevyriešených vecí", "my to robiť nebudeme", "povedzte ako to máme spraviť a my vám povieme, ako je vaše myslenie nesprávne", ....
Sedím na stretnutiach, kde sa donekonečne omieľajú stále tie isté argumenty a pristihujem sa, že z nich mysľou odchádzam. Vzďaľujem sa z tela a pozorujem ľudí okolo vrátane seba a s úprimným začudovaním sa pýtam: "O čo im vlastne ide? Je skutočne pôda firmy len zmenšený model sveta so svojimi svetovými vojnami? Zmenšený model s Komunikáciou, ktorá má polámané krídla a kríva na obe nohy a s Nespoluprácou, ktorá so svojimi krídlami zrejme chodí pravidlene do posilňovne!?""
Niečo sa pokazilo v tom našom zmenšenom štáte dánskom. "Už dávno", pripomínam si sarkasticky.
Na druhej strane ich začínam chápať. Neznášam, keď niekto povie "nedá sa". Aj keď som tento argument akceptovala, vždy s odporom a s určitým odsúdením. Teraz tu motiváciu pre "nedá sa" začínam chápať. Začínam tých ľudí chápať. Lebo naozaj sa NEDÁ, pokiaľ sa stále tlačí na pílu. Naozaj sa NEDÁ, pokiaľ sa nerieši príčina. Naozaj sa NEDÁ, pokiaľ sa nepoukáže, kde sú slabiny a možnosti zefektívnenia práce. Ukázať však na slabiny len jedného tímu je nič - kvapka v mori. Keby tých kvapiek bolo viac, to by bola iná káva. Ale.... aj tu sa NEDÁ, aj keď z úplne iných dôvodov.
Som znova v tábore, ktorý "nedá sa" má pretransformovať do "dá sa". Som rada v takom tíme, aj keď to vôbec nie je jednoduché a z času na čas je to riadne frustrujúce. Avšak mám tiež svoje limity. Bez pochopenia, bez motivácie, v zhoršenom pracovnom prostredí. Ale hlavne bez pochopenia, že nie všetko ide urobiť lusknutím prstov, sa dopracovávam k pochopeniu tých s argumentom NEDÁ SA.
Nie som stroj!
Som človek so silnými i slabými stránkami. Som ľudská bytosť, korá dokáže nemožné vtedy keď má možnosť pracovať a konať tak, ako najlepšie vie. Inak ... nedá sa!
