Povodeň v oblasti Tatranskej Javoriny a posledné udalosti v Monkovej doline ukazujú, že extrémne presadzovanie úplnej bez-zásahovosti, ako všeobecného riešenia pre management v chránených územiach, nie je udržateľné riešenie. Na druhej strane je aj opačný extrém. V prípade, ak by boli v Belianských Tatrách veľké holiny po sanitárnej ťažbe, škody by boli oveľa väčšie.
V oblasti Tatranskej Javoriny sme v 90 rokoch vyvinuli diferencovaný aktívny management. Zbytky najcennejších pralesov boli bez zásahu. V menej zachovalých lesoch pralesovitého charakteru sme používali len bariéry feromónoch lapačov. Vo viac pozmenených lesoch sme k lapačom pridali spilovanie a asanáciu stromov napadnutých lykožrútom, všetku biomasu sme ponechali na mieste. V najmenej zachovalých lesoch sme používali klasickú sanitárnu ťažbu a bariéry feromónoch lapačov. Musím podotknúť, že lesnícky management bol veľmi kvalitný. Lesníci aktívne vyhľadávali stromy, ktoré boli napadnuté lykožrútom. Stromy boli asanované včas. Výsledkom tohto managementu bolo utlmenie kalamity.
Po roku 2002, sa situácia začala meniť. Legislatíva, postupne zamedzila používaniu feromónoch lapačov v prírodných rezerváciách. Biologicky selektívne feromónové lapače sa dostali na úroveň neselektívnych insekticídov. Lesnícke zásahy, ani bez ťažby dreva, už v prírodných rezerváciách, ani v nepôvodných porastoch, neboli povoľované. Riešenie problematiky ochrany lesa v chránených územiach sa silno polarizovalo po vetrovej kalamite v roku 2004. Problém sa vyhrotil do dvoch viac menej extrémnych variant. Na jednej strane bola úplná bez-zásahovosť. Na druhej strane bola intenzívna sanitárna ťažba dreva, aj v najprísnejších chránených územiach. Pre mňa bolo väčšie zlo predstava holín po sanitárnej ťažbe, až po hranicu lesa. Bez-zásahovosť som prijal ako menšie zlo a aktívne som sa za ňu postavil. Môj postoj nebol bez následkov. Hoci bez-zasahovať nakoniec vyhrala, praktickými metódami ochrany lesa som za mohol zaoberať len v zahraničí.
Medzitým, zástancovia bez-zásahovosti začali presadzovať bez-zásahovosť na čoraz väčšom území. Z hľadiska ľudí, ktorí robia ochranu lesa je úplne absurdné, že z dôvodu druhovej ochrany sa obmedzujú zásahy ochrany lesa a sanitárnej ťažby v období, keď je potrebné robiť aktívne zásahy, teda vyhľadávať a spracovať aktívne chrobačiare. Potom, úplne zbytočne vznikajú holiny po sanitárnej ťažbe mimo prírodných rezervácií. To isto nie je v prospech druhov, pre ktoré je ťažba obmedzená. Tieto postupy ochrany prírody zákonite vyvolávajú odpor lesníckej prevádzky a negatívne reakcie verejnosti. Na druhej strane, ani kvalita opatrení ochrany lesa v lesoch, kde nie sú obmedzenia z titulu ochrany prírody nie je vysoká. Dlhodobo sú straty plochy dospelých smerových porastov sú vyššie v hospodárskych lesoch kde nie sú obmedzenia z dôvodu ochrany prírody, ako straty lesných porastov v prírodných rezerváciách. Napríklad, ku kalamite v oblasti Čierneho Balogu, nedošlo na území prísne chráneného národného parku. Situáciu výrazne komplikujú dopady klimatických zmien. Po extrémnom suchu, je otázne, či je možné dostatočne účinné opatrenia ochrany lesa vôbec realizovať. To sa týka hlavne nižších polôh.
Posledné udalosti vyvolali tlak na zásahy v chránených územiach. V pohoriach s miernym terénom, ako je napríklad NP Šumava a NP Bavorský les zatiaľ neboli zistené výrazne negatívne účinky bez-zásahovosti. Výsledky výskumov hovoria o pozitívnom vplyve bez-zásahovosti na lesné ekosystémy. Na druhej strane vo vysokých pohoriach Kanady a USA, došlo po veľkej kalamite spôsobenej premnožením amerických druhov lykožrútov, v posledných rokoch k odumretiu porastov na rozsiahlych plochách a následne k zosuvom a k eróznym javom.
Cesta nevedie cez jeden, alebo druhý extrém. Svet nie je čiernobiely. Ani extrémna bez-zásahovosť, ale ani ťažba dreva v prírodných rezerváciach nie je riešenie. Z môjho pohľadu musím priznať, že som urobil chybu, keď sa v minulosti vzdal diferencovaného aktívneho managementu v prospech bez-zásahovosti. To ako sa to s používaním bez-zásahovosti dnes vyvinulo, isto nie je dobrá cesta. V národných parkoch v USA a v Kanade sa úspešne používajú anti-atraktanty (repelenty proti lykožrútom ) na ochranu lesa. Aj v horských národných parkoch v Európe sa všade neuplatňuje extrémna bez-zásahovosť. Technologicky sme tiež oveľa ďalej, ako sme boli v roku 2003. Z môjho pohľadu, by sa mala v národných parkoch, minimálne vo vyšších pohoriach s extrémym terénom uplatňovať EIA (posúdenie vplyvu na životné prostredie) pri zvažovaní rôznych typov managementu. Týka sa to hlavne Vysokých Tatier (TANAP) a Malej Fatry. Ostatné pohoria majú menej extrémny terén, pravdepodobnosť eróznych javov v bez-zásahovej oblasti je v nich výrazne nižšia. Tieto pohoria sú ohrozené hlavne eróznymi javmi v súvislosti s tažbou dreva. Na uplatňovanie diferencovaného aktívneho managementu máme dobré základy. Po 20 rokoch môžeme vidieť dopady opatrení aktívneho diferencovaného managemtu na plochách, kde sa uplatňoval. Aj v období klimatických zmien, je vo vyšších polohách väčšia šanca, že opatrenia kvalitnej ochrany lesa budú účinné.
V súvislosti s dopadmi klimatických zmien, je nutné prehodnotiť extrémnu bez-zásahovosť a citlivo zvážiť dopady jednotlivých typov managementu. To, že odumretý les vo vysokých polohách na strmých svahoch môže viesť k zosuvom pôdy je fakt. Je to výrazný negatívny vplyv bez-zásahového režimu vo vyšších pohoriach. Zosuvy sa budú vyskytovať častejšie. Dnes máme nástroje, ako gradácie lykožrúta v vysokohorských polohách tlmiť. Krátkodobo to možno riešiť, podobne ako v USA a Kanade s použitím feromónov a anti-atraktantov. V menej vzácnych porastoch, je možno použiť vyhľadávanie čerstvo napadnutých stromov, ich asanácia a ponechanie biomasy v poraste. Podobné opatrenia sa vykonávajú v NP Šumava. Dlhodobo by to mohli riešiť úpravy štruktúry lesa. Všetky opatrenia je dôležité vykonávať citlivo a diferencovane, podľa miestnych podmienok. Dôležité je zohľadňovať dopady opatrení a bez-zásahovosti.
Podmienkou úspešnosti diferencovaného aktívneho managementu sú kvalitné opatrenia ochrany lesa. Je otázka, či je to v súčasných ekonomických podmienkach možné zabezpečiť. Je tu riziko, že ak otvoríme pandorinu skrinku bez-zásahovosti, živelná ťažba dreva v chránených územiach môže spôsobiť nenapraviteľné škody. Len vedecky podložený a kvalitný lesnícky manažment a dostatok zdrojov dokáže zvládnuť dopady kalamít a klimatických zmien v lesoch vo vysokých polohách.
Problematika vysokohorských smrečín je dôležitá. Dopady chýb v manažmente spôsobujú eróziu a zosuvy pôdy. Práve na riešenie takýchto vážnych problémov, by malo zmysel nasmerovať európske zdroje, napríklad projekty LIFE. Isto by to pomohlo ochrane prírody, ale aj obyvateľom vidieka. Ak dáme na váhu trvalé straty lesa, povodne, dočasné straty zdrojov pitnej vody a smrtelné nehody s tým, na čo sa doteraz používali zdroje na európske projekty v ochrane prírody, rozhodovanie by malo byť jasné.
