Esperanto som doma pocuvala od malicka. Moj starsi brat Palo ho totiz povazoval od narodenia za jediny sposob komunikace s nasim ockom. S mamou po slovensky, s ockom po esperantsky. Niekomu sa to zdalo cudne, nam doma to bolo samozrejme. No a ja s mamou sme sa ho popri nich automaticky tiez ako-tak naucili. Otec napisal niekolko ucebnic esperanta pod pseudonymom Vladimir Gazda, v ktorom casto pouzival nase mena (Anjo - Anicka a Paulo (nad u je v esperante makcen) - Palko), ako male dievcatko som bola na to nesmierne hrda.
Esperanto nas naucilo aj mnohemu inemu. Napriklad nasa postova schranka. Denne bola plna listov z celeho sveta. Objavili sme nadheru postovych znamok a pohladnic z krajin, o ktorych sme vela nevedeli. Zoznamili sme sa s mnohymi zaujimavymi ludmi (tiez esperantistami) z krajin, ktore sa vtedy nepovazovali za "spriatelene".
Ked sme boli o cosi starsi, otec nam nasiel priatelky z Japonska, s ktorymi sme si pravidelne pisavali, samozrejme po esperantsky. Moja sa volala Mikamo Tizuko. Bolo to velmi tajomne (dodnes si pamatam vonu japonskeho listoveho tenuckeho papiera - vonal inac, nez ten nas). Dokonca bol o nas clanok aj v japonskych novinach. Ked boli v Osake Olympijske hry, nase priatelky nam posielali vystrizky z novin s obrazkami Viery Caslavskej, ktoru tam vsetci velmi obdivovali.
Vdaka esperantu nas otec precestoval kopu sveta, kazdorocne sa zucastnoval na svetovych kongresoch, kde sa stretaval so svojimi priatelmi. Esperantisti su velmi zvlastna komunita. Laska k tomuto umelo vytvorenemu jazyku ich spaja viac, nez cokolvek ine. Raz u nas zazvonil v Trencine clovek, ktoreho sme v zivote nevideli. Len nam povedal, ze cestuje po Europe, nejako sa nasiel v Trencine a ze ci by u nas mohol pra noci prespat. Volal sa Felipe Gonzales del Pino a bol z mesta Sevilla. Stravil s nami 4 - 5 dni. Zaujimal sa o vsetko.... kulturu, historiu, hudbu, film, nahraval si nase rozhovory pri obede ci veceri, jeho otazky nemali konca. O par rokov som ho pocas mojej navstevy v Spanielksu vyhladala ja. Ked som mu pri veceri povedala, ze ma v Madride okradli, bez slova mi pomohol.
Taki su esperantisti.
Otec na nas preniesol okrem lasky k cestovaniu aj lasku k cudzim jazykom. Esperanto je akousi "zmesou" viacerych jazykov a obom nam pomohlo pri vyuke inych reci. Je to uzasne lahky jazyk - akasi skladacka predpon, slovnych zakladov a pripon. L. L. Zamenhof mal pred 150 rokmi skvely umysel - vytvorit "most medzi narodmi" v podobe jednoducheho jazyka.
Dnes je tymto mostom anglictina. Viem, mnohi ludia si myslia o esperante svoje. Je to vraj mrtvy a umelo vytvoreny jazyk. Mozno maju pravdu. Ja k nemu mam vdaka mojmu ockovi zvlastny vztah, ktory pravdepodobne malokto pochopi.
Az ako stredoskolacka som sa dozvedela, ze nas otec bol svetovo uznavany esperantsky basnik a prekladatel. Pochovany je na Narodnom cintorine v Martine a napis na jeho nahrobnom kameni je (ako inac?) v esperante.
