Pod snezienkami som v pode nasla taku uplne obycajnu hlinenu gulku! Na pocudovanie som sa potesila ako male decko. Vyzerala uplne presne tak, ako gulky, co sme hravali v Martine, ked som bola mala. Ukazala som ju Johnovi a zacalai sme debatovat o tom, ako sme v "mladej mladosti" (t.j. ked sme boli mali) hravali gulky.
V Martine na Komenskeho sme mali pomerne velku jamku v asfalte. Neviem, kto a ako ju spravil, ale bola takmer pred nasim vchodom a kazdu jar sme sa okolo nej stretavali a hrali sme gulky. Vrecko hlinenych guliek stalo tusim vtedy korunu. Pamatam sa, ako moj brat Palo po case (asi sa mu dobre darilo a gulky sa nezmestili do povodneho maleho vrecka) zacal pouzivat vrecko na skolske papuce.
Hlinene gulky nam vsak nestacili. Nas spodny sused, ujo Lauko, pracoval v Martinskych tlaciarnach a jedneho dna sa objavil so sklenenymi gulkami. "Sklenky"boli vacsie a velke sklenene gulky, ktore mali hodnotu piatich, desiatich a mozno i viac guliek. Neviem, naco ich v tlaciarnach pouzivali, ale pre nas mali cenu zlata! Boli roznofarebne - zelene, bordovocervene, zlte, modre.... Niekto musel hodit desat hlinenych guliek a my sme hodili len jednu velku "sklenku"! A mali sme tiez "olovenky", boli tiez rozlicnych velkosti a hodnot.
Samozrejme, gulky menili majitelov a rivalite nebolo konca kraja. "Sklenky" nas opustali a zase sa k nam vracali. Najhorsie bolo, ked z vecer z okna zaznel mamin hlas "Palkooooooo, Anickaaaaaaa, veceraaaaaaaaaat!" A my sme tak velmi chceli tie sklenky vyhrat naspat!
Mala gulka o priemere jedneho centimetra. Spinava a na opacnej pologuli. Uplne taka ista, ako ta moja v detstve. Vyvolala vsak vo mne krasne spomienky na domov, na detstvo, na rodinu a susedov.
A marne som sa pokusala mojmu Johnovi presne vysvetlit pravidla, podla ktorych sme pred styridsiatimi patimi rokmi hravali gulky.
