Svet spoza volanta je uplne iny, nez zo sedadla vedla sofera, kde som doteraz sedavala. Moje zmysly vnimaju malickosti, ktorym som predtym nevenovala pozornost. Cesta podomnou uteka akosi ovela rychlejsie, ked soferujem a sekundy potrebne na spravne rozhodnutie mi unikaju cez okno auta. Obcas sa pristihnem, ze nedycham, na cervenej si precvicim stuhnute prsty a rozmyslam o tom, ci je na mne vidiet, ze som "rookie" (sofer zaciatocnik).
Moj manzel je nervoznejsi nez som ja, hoci po absolvovani niekolkych jazd so mnou skonstatoval, ze to "neblo zle". Usilujem sa vstrebat kazdu jeho dobre mienenu radu. Trvalo mu to dlho, ale napokon sa zmieril s myslienkou, ze to naozaj myslim vazne.
Nas priatel Matt, ktory ma naucil paralelne parkovanie, bol so mnou na skuske. Dvadsatpat metrov vpred, dvadsatpat metrov cuvat naspat, paralelne zaparkovat, otocit sa v nevelkom priestore medzi obrubnikmi, odchod (dve STOP znacky). Cele to trvalo 10 minut. Zvladla som to.
Uz bolo na case!
P.S. Moj zakaznik Dave sa jedneho dna bez slova vytratil z mojho zivota. Vraj si nasiel zamestnanie v Novom Mexiku. Bez jeho podpory by som to nikdy nezvladla! Dakujem, Dave, spomeniem si na Teba zakazdym, ked budem sediet za volantom!
