Zrazu som si vsimla, ze sa jej trasu ramena, Vedela som, ze je silna, vedela som vsak tiez, ze nie je az taka silna. Jej krasne vlasy boly jej pychou. Presla si rukou po hlave, opatrne vstala a nesmelo sa pozrela do zrkadla, Slzy nam obom stekali po licach a takmer naraz sme sa obidve zacali pri pohlade na tu holu hlavu v zrkadle smiat. Vedela som, ze bude vsetko v poriadku. O par minut vytiahla z kabelky novucicku parochnu s vlasmi presne takej rysavej farby, ako boli tie jej, navliekla si ju a vypochodovala z kupelne, akoby sa nic nestalo.
O rok nato bola strata vlasov nicim v porovnani so stratou obidvoch prsnikov..... Pochovali sme ju o sest mesiacov neskor. Bola o dva roky mladsia, nez ja, jej dcera Julie mala 17 a syn Kevin 13 rokov.
Bolo to prvykrat v mojom zivote, ked ma rakovina poriadne napalila. Bezmocnost, s ktorou som sa musela prizerat na pomalicky a bolestivy unik zivota. Skutocnost, ze silna zena, ktora bojovala, ako sa dalo, sa napokon vzdala a jej jedinou tuzbou bolo odist z tohto sveta, lebo bolest bola neznesitelna a zivot v posteli nepovazovala za zivot.
Bezmocnost ma nici. Nedokazem len tak necinne prizerat a hladam sposob, ako pomoct. Nahodou som nadabila na "Relay For Life" (Stafeta pre zivot), akciu organizovanu Americkou Spolocnostou pre boj s rakovinou (American Cancer Society).
Zalozila som tim a spolocne sme za par mesiacov nazbierali 3650 dolarov od znamych, priatelov, mojich zakaznikov a zamestnancov. Stafeta pre zivot sa zacala v sobotu napoludni oslavou vsetkych tych, co bojuju s rakovinou. Moja mila spolupracovnicka Claudia bola medzi nimi a prve kolo stafety patrilo jej a vsetkym tym, co sa rakovine smeju do tvare a bojuju, veria, ze sa im ju podari pokorit a ze liek proti nej je takmer na dosah.
Claudia a ja. Vsetci ti, co uspesne bojuju s chorobou, mali fialove tricka.
Atleticky stadion miestnej vysokej skoly sa premenil na male stanove mestecko. Kazdy tim mal prideleny kusok travnika pri trati, kde si rozlozili stany, slnecniky, stolicky a stoly. Aj pocas podujatia sme nadalej zhanali peniaze pre spolocneho nepriatela - rakovinu vsetkych druhov. Nas tim, samozrejme (za maly prispevok), podaval po cely ten cas kavu. Horucu, ale najma ladovu.
Ja som prispela mojimi goralkami (s dlhym a). Kazda farba predstavuje isty druh rakoviny. Bolo krasne vidiet tolkych ludi s mojimi nahrdelnikmi na krku. Ja som nosila ruzovy (pre Ann - rakovina prsnika, tyrkysovomodry pre Kathy - rakovina maternice a bledozeleny pre Claudiu - lymfom).
Pravidlom "stafety" je, ze kazdy tim ma pocas celeho dna a noci nekoho na trati. Tak ako pacienti s rakovinou bojuju vo dne v noci, aj my sme kracali celych 21 hodin. Striedali sme sa. Nas tim prislo povzbudit dokopy asi tridsat ludi. Priatelia, spolupracovnici, rodina a mnohi moji zakaznici nas prisli podporit a odkracat si svoje "koliecka". Bolo to krasne. Celu noc sme boli hore, kracali po trati, spominali a kracali a spominali (a pili vela kavy!).....
Vecer usporiadatelia zorganizovali nadhernu slavnost na pocest vsetkych tych, co boj s rakovinou dobojovali, ale aj na oslavu tych, co boj vyhrali. "Luminaria" je obycajne papierove vrecko naplnene pieskom, v ktorom sedi mala sviecka. Je to jeden zo sposobov, ako sme zbierali financne prispevky pre nase timy. Za desat dolarov na vrecko vytlacili meno a kratky odkaz. O deviatej vecer sme ich vsetky zapalili a bol to krasny a pietny moment, ked sme si spomenuli na vsetkych milych, ktorych zivot rakovina ovplyvnila.
Nasa Ann ich tam mala zopar, vsetkym nam velmi chyba. Aj moj krstny otec (ujo Milan) podlahol rakovine, manzelova sesternica Kathy znasa nasledky oziarovania dodnes.
"Stafeta pre zivot" bola oslavou zivota a odvahy vsetkych pacientov s rakovinou a vsetkych tych, ktori sa o nich pocas choroby staraju. Nam, co mame to stastie, ze sme zdravi, nesmie byt lahostajny osud nasich deti a vnucat a musime urobit vsetko pre to, aby sme ich uchranili od tych strasnych slov, ked im niekto povie, ze maju rakovinu.
Tohtorocne krasne podujatie sa skoncilo. Som spokojna, ze som so svojim timom mladych spolupraconikov, zakaznikov a priatelov prispela svojim malym dielom k tomu, ze vyskum na najdenie lieku na rakovinu sa pohne o chlpok dopredu.
Bohuzial, Ann nam to naspat neprinesie, ale verim, ze jej deti, moj syn a ich deti budu patrit do tej stastnej generacie, ktora sa nebude musiet obavat tejto strasnej choroby.
......Na pamiatku nasej Ann!......Chybas nam!
