Rada pozorujem ludi. Bavi ma pozerat sa na to, ako toleruju rozdielnenazory inych, ako dokazu spolunazivat aj napriek rozdielom v politickomci inom zmyslani. Tesi ma, ze ludia este stale veria v dobro, ze veria v "zlate pravidlo" a spravaju sa k inym tak, ako ocakavaju, ze sa ini budu spravat k nim.
... Okolo osmej rano pristupi k mojej pokladni cernoska dvojica stredneho veku. Objednaju si mochu a cappuccino. Zakaznik pri vedlajsej pokladni platil za svoju kavu a len tak mimochodom prehodil smerom ku mne, ze ich kava je na jeho ucet. Pan pri mojej pokladni sa na neho s udivom pozrel a nerozumenl, co sa deje.
"Boli ste predo mnou, podrzali ste mi otvorene dvere a nechali ste ma vstupit do kaviarne pred vami. Bolo to od vas velmi mile, dakujem. Dovolte mi zaplatit za vase kavy, prosim." S otazkou v ociach sa na neho pozrel... potreboval sa trochu nadychnut a stale celkom nerozumel, preco mu uplne cudzi clovek kupuje kavu. Trochu sme si vsetci na par sekund zazartovali a vsetci sa pobrali svojou cestou.
Nalada v kaviarni sa zlepsila, sirenie dobra sa stalo chytlavym a nezbavili sme sa ho do konca mojej smeny. Zakaznicka, ktoru pozname ko "Robinovu manzelku", si objednala svoj indicky caj. Robi tak kazdy den o takmer rovnakom case. Kazdy den plati tri dolare a 62 centov. Dnes platila darcekovou kartou, na ktorej mala 5 dolarov. Po zaplateni za napoj sa s usmevom obratila a podala kartu dvom mladym dievcatam stojacich v rade za nou so slovami: "Je na nej este dolar a 38 centov, nech sa paci, pouzite ju." Dievcata sa zasmiali, podakovali a objednali si svoje dva napoje.
Zaplatili s jej kartou, ale nestacilo to, tak za zvysok platili svojou darcekovou kartou. Na tej im po zaplateni zostal dolar a 40 centov a (ako uz iste kazdy tusi) tiez ju dali dalej do obehu. Zopar zakaznikov urobilo to iste a nakoniec nam zostala s par centami na pulte.
Den pokracoval tak, ako sa zacal. Akoby niekto sibol carovnym prutikom a postaral sa o to, ze si dnesny stvrtok vsetci navzajom sprijemnime nadhernymi malickostami. Zivot je mozaikou malych pribehov. Ked sa kazdy vecer spatne zamyslim nad dnom, ktory som prave prezila, vzdy zistim, ze tych peknych a prijemnych je ovela viac. Tie neprijemne nas povacsine trapia ovela dlhsie a preto je potrebne naucit sa nevenovat im vela energie.
Da sa to a je to velmi jednoduche. Robim tak kazdy den v mojej malej kaviarni...
