Matt bol priatelom celej nasej rodiny. Jeho portugalska mazelka Ana mi bola najblizsou priatelkou a "europskost" bola akymsi nasim tajomnym putom v tejto dalekej krajine. Ich manzelstvo malo daleko od idealnosti, aj napriek tomu sa rozhodli predat dom tu, v USA a odstahovat sa spolu do Portugalska.
Pred takmer dvoma rokmi Matt prisiel naspat. Sam. Naprazdno, len s najnutnejsim satstvom, bez penazi a rodiny. Usadil sa u brata a snazil sa zacat zivot uplne od zaciatku. Nie je to lahke, najma ak ma clovek vyse 50 rokov a v krajine zajtrajska sa ekonomicky zazrak udial predvcerom.
Mat ma pred rokom naucil pralelne parkovat, ked som sa ako vyse patdesiatrocna rozhodla konecne ziskat vodicsky preukaz. Moj mazel nemal so mnou dost trpezlivosti, Matt vsak cakal na mna u nas doma kazde popoludnie a po prichode z prace sme na parkovisku nedalekeho kostola cvicili medzi dvoma smetiakmi, ako sa paralelne parkuje.
Matt bol so mnou aj ked som robila vodicsku skusku. Bol (na rozdiel od mojho manzela, ktory sa tusim narodil s vodicskym preukazom a nema pochopenie pre nikoho, kto nevie soferovat.....) uzasne trpezlivy a veril, ze to dokazem. Spravila som to na prvy pokus a po prichode sme to vsetci patricne oslavili.
Odvtedy sme he vidavali velmi zriedka. Vedeli sme, ze mal zdravotne problemy, nevychadzal casto z domu a jeho brat sa o neho dost obaval.
Pred dvoma tyzdnami som od Any dostala e-mail: "Vygoogluj si Mattovo meno na Internete...,bohuzial neviem, co ine k tomu dodat, Ana." Vygooglovala som si.
"POLICIA IDENTIFIKOVALA MUZA ZASTRELENEHO ......." Zatmelo sa mi pred ocami.
Matt zomrel na nasledky zasahov guliek siestich policajtov! Bol dusevne velmi nestabilny a prestal brat lieky. Rozhodol sa, ze ich nepotrebuje. Rozhodol sa tiez, ze bez rodiny v dalekom Portugalsku, ktora sa mu coraz viac vzdialuje, jeho zivot nema zmysel. Vinil sa za smrt brata, ktory pred par mesiacmi zomrel po hadke s nim na infarkt.
S dvoma nozmi vosiel do predajne a sam na seba zavolal policajtov. Ked prisli, prehlasil, ze odtial nechce odist zivy. Nemal dost sil vziat si vlastny zivot a zautocil nozom na policajta, co stacilo na to, aby on a jeho piati kolegovia stisli kohutiky na zbraniach.
Moj syn Ondrej to komentoval slovami: "My vsetci sme na vine, ze Matt zomrel. Vedeli sme, ze je chory, vedeli sme, ze je sam a nema nikoho. Na nic ine nemozem mysliet. Tento pocit viny budem mat do konca zivota. Matt neziadal o pomoc, ale my vsetci sme vedeli, ze ju potrebuje. Preco sme mu ju neponukli?"
Taky mlady a taky mudry. Ake jednoduche je cakat, kym nas niekto poziada o pomoc. Ake tazke je byt napomocnym bez poziadania. Odisiel nas dobry priatel. Bez rozlucky a bez toho, aby nam povedal, co ho trapilo.
.
.
Matt, coskoro budes s mamou, otcom a Henrym. Dufam, ze vam tam vsetkym hore bude lepsie, nez tu, na Zemi. Prajem Ti za nas vsetkych nebesky pokoj!
