Sneh zacal padat takmer pravidelne niekedy okolo Martina. Sanky sme mali pripravene, aj bagance s korculami na klucik.
Mladsie roky mojho detstva som prezila v Martine na Komenskeho ulici. Mali sme obrovsky dvor a len co trochu primrzlo, "velki" chalani urobili pre nas vsetkych klzisko. Bolo obrovske (a nemyslim, ze to bolo len preto, ze som bola velmi mala). Kazdy vecer ho polievali horucou vodou, aby ho vyhladili, niekedy naplnili vrecia od zemiakov teplou vodou a tahali ich po lade. V noci to pekne vsetko zamrzlo a po prichode zo skoly sme sa vsetci stretli na korculiach na lade.
Obcas, ked na klzisko nasnezilo, vsetci sme sneh spolocne odmetali. Bol to "nas" lad. Korculovali sa mali, velki, dievcata s chlapcami, boli sme vonku cele hodiny a domov sme chodili za tmy. Rodicia sa o nas nebali, vedeli, kde sme a mohli nas pozorovat z okien,. Po Vianociach, zvycajne na Troch Kralov, ked kazdy odzdobil vianocny stromcek, "velki" chalani ich pozbierali, pozapichovali ich okolo klziska a mali sme karneval na lade. Bolo to krasne... nikam sme nemuseli chodit, cele dni sme boli vonku, na cerstvom vzduchu a iste sme spali ako zarezani!
Ak bolo snehu nadostac, budovali sme bunkre zo snehovych guli. Obrovske gule sme stavali na seba, pamatam si, ze bunker maj dve ci tri "izby" so snehovymi lavicami. Ti starsi priniesli sviecky a tie boli jedinym zdrojom svetla (a tepla). Bolo to pre mna velmi tajomne a iste nieco uzasne, ked mi to takto utkvelo v pamati.
Je mi luto, ze dnesne deti sa takto nehraju. Viem, snehu je poriedko a deti maju ine zdroje zabavy. Casy sa menia a ja sa pokusam preniest do buducnosti a predstavit si, na co budu spominat. Iste to bude spojene s pocitacmi a videohrami.
Ja som rada, ze som mala take obycajne, "normalne" detstvo. Detstvo s odretymi kolenami, jazykom pimrznutym na zeleznom zabradli a nekonecne velakrat spadnutou retazou na trojkolke. Detstvo, ktore som stravila s mojimi malymi kamaratkami, ktorym som denne zvonila pri dverach a bez ktorych by to nikdy nebolo ono.
...bezstarostne detstvo.
