26. november
Martin. Pripomína mi to kolotočiarov. Už prišli, ale kolotoč ešte leží neposkladaný na zemi.
28. november
Sychravé dni sú ako stvorené na prehrabávanie sa v archíve. Žena našla fotky z roku 1998.
Je to z Bojníc. Martinské divadlo tam organizovalo víkendovú akciu. Profesionálni aj amatérski herci hrali úryvky zo slovenských rozprávok. Niekto ma nahovoril, aby som si zahral aj ja. Nikdy som amatérske divadlo nehral. Iba som ako decko chodieval recitovávať na stranícke schôdze a Hviezdoslavov Kubín.
Doma som sa naučil pár strán textu. Až keď som sedel v autobuse do Bojníc, hovoril som si: Na čo som sa to nechal nabaláchať? Veď to bude totálne fiasko. Hercov, ktorí to mali hrať so mnou som nepoznal, ani som ich nevidel hrať.
Pred prvým vystúpením nás zavolal pán Ciller, ktorý to všetko organizoval, aby sme mu to v jednej z hradných miestností zahrali. Nemali sme predtým žiadnu skúšku, ani čítačku. Na chvíľu mi vypadol text. Videl som, že sa mu to nepáči. Ale už sa to nedalo zrušiť.
Za asi pol hodinu som hral prvé vystúpenie. Kolega zbojník, aj Janko Hraško, boli výborní. Tak som sa zviezol. Hrali sme to každú polhodinu. Bolo to asi sedem minút čistého času. Po dvoch hodinách nás vystriedali iní traja kolegovia. Tí hrali ďalšie dve hodiny. My sme mali vtedy pauzu. Pozrel som si ich vystúpenie. Niečo som odkukal. Niečo sme si vymysleli. Každý výstup bol lepší a lepší. Večer už by som to zahral aj poslepiačky. S kolegom sme si začali vymýšľať improvizácie. Začalo ma to naozaj baviť.
Hrali sme to dva dni po sebe - v sobotu a v nedeľu. Ľuďom sa to páčilo. A po hororovom rozbehu to nakoniec dopadlo celkom dobre. Objavil som ďalšiu oblasť, o ktorej som netušil, že by som ju niekedy v živote mohol robiť.
6. december
Na pešiu zónu prišiel Mikuláš rozsvietiť Vianočný stromček. Zišlo sa množstvo rodičov s deťmi. Mesto pripravilo kultúrny program. Nafotil som asi stovku rodinných obrázkov. Snažil som sa zachytiť atmosféru.
Z tých nerodinných sa mi najviac pozdáva odchádzajúci koč, ktorý pôvodne priviezol Mikuláša. Kam sa ten stratil som nezistil. Niekto napísal na internete, že odšoféroval vianočný autobus.
8. december
Vianoce na dedine v martinskom skanzene.
10. december
Stopy na asfaltovom chodníku kúsok od kaluže, cez ktorú musel prejsť každý.
12. december
Narazil som na internete na teóriu profesora fyziky na Nevadskej univerzite v Las Vegas Michaela Pravicu, v ktorej tvrdí, že ľudské vedomie nie je len mozgovou aktivitou, ale pochádza aj zo skrytých dimenzií. K týmto dimenziám by sme sa mali pripájať a čerpať z nich pri snívaní, keď sa snažíme vytvárať umenie, vedu alebo premýšľame o filozofii.
14. december
Presun na západ.
Všetko sa to odohráva potme.
Takto neskoro som myslím lietadlom ešte necestoval.
Let aj pristátie na letisku Charleroy prebehlo v poriadku. Potom ešte jeden a pol hodiny autom po diaľnici v daždi do menšej dediny na belgicko - holandských hraniciach, ktorá sa na niekoľko týždňov stane našim prechodným bydliskom.
15. december
Prestalo pršať. Pozriem sa do vedľajšej dediny. Cesta tam mi trvala pešo asi deväťdesiat minút.
Z troch bažantov som stihol vyfotiť už iba jedného.
Najstaršia časť každého osídlenia sa takmer vždy nachádza pri kostole. V okolitých dedinách je pri ňom väčšinou aj cintorín.
Pohľad ponad múr cintorína.
Stará farma odzadu.
17. december
Dážď. Nedá sa nikam ísť. Dcéra si občas kúpi do zbierky nejaké minerály, alebo skameneliny. Väčšinou ich kupuje na Slovensku, pretože sú tam oveľa lacnejšie. Najviac sa mi páči tento ulitník.
18. december
Stále prší. Na stene v jednej z dcériných izieb visí môj obrázok, maľovaný olejom. Myslím, že je z roku 1988. Je to pohľad z nášho jediného okna smerom na Rakovec. V prenajatej dreveničke pri orechu dožila svoj život moja babka. Keď som bol na vojne, sused ju zbúral a postavil na jej mieste väčší, murovaný dom. Nestihol ho dokončiť. Ochorel, dlhý čas s ním nič nerobil a asi pred rokom zomrel. Dom stojí štyridsať rokov nedokončený a myslím, že je na predaj. Zo starej scenérie zostala iba malá časť stodoly, z ktorej si urobil garáž. Akurát mesiac tam svieti stále rovnako.
19. december
Po rokoch znovu v maastrichtskom Bonnefante múzeu.
A znovu nesklamali. Mal som dostatok času vrátiť sa k už videným objektom zo stálej zbierky a pozrieť si ich dôkladnejšie.
Hneď vedľa sôch a obrazov z minulých storočí je výstava stredovekého zobrazenia Boha a diabla. Prebehol som ju rýchlo, kým som neuvidel veľký obraz Sčítanie ľudu v Betleheme od Pietra Brughela mladšieho. Ani vo sne by ma nenapadlo, že ho tu uvidím.
Niekoľko miestností na ďalšom poschodí obsadila Malgorzata Mirga - Tas s jej výstavou Toto nie je koniec cesty. Textilné obrazy pokrývajúce celé steny od podlahy až po strop. Výtvarníčka ich pravdepodobne vytvorila na mieru, pretože presne kopírujú ich veľkosť.
Malgorzata Mirga - Tas je Poľka s rómskymi koreňmi. Vo svojich textilných kolážach zobrazuje obyčajných ľudí pri ich každodenných činnostiach.
Detail textilného obrazu.
V ďalšej miestnosti - v okrúhlej veži, je zaujímavá inštalácia viacerých sôch zo styrofoamu, plyuretánovej peny, ocele a dreva. Má názov Streľba na Watou. My, návštevníci máme veľkosť cínových vojačikov.
Hlavná postava vyzerá oproti nám ako Guliver. Autorom je Folkert de Jong.
Neprehliadnuteľné sú aj ďalšie obrazy, sochy, inštalácie, videá. Musel by som tento článok trojnásobne rozšíriť, aby som dokázal obsiahnuť všetkých.
Niektorí autori sú veľmi výrazní, niektorí ma nezaujali. Z tých prvých je aj Helen Verhoeven so svojou stavbou Kostola I.
V nenápadnom objekte sa nachádza prepracovaný interiér.
Detail vitráže.
20. december
Cesta do inej vedľajšej dediny. Niektoré autobusy štrajkujú, tak treba ísť na tie, ktoré ešte chodia.
23. december
Podľa predpovede by malo byť polojasno. Vzadu na horizonte presvitá modrá obloha. Vyberáme sa do asi 15 km vzdialeného miesta. Iba sem tam kvapne na predné sklo auta dažďová kvapka. Keď zaparkujeme v bočnej uličke, trocha popŕcha. Ku nášmu cieľu to je ešte asi kilometer pešo po spevnenej poľnej ceste. Takmer na konci nás zastihne silnejší dážď. Schováme sa na chvíľu pod prístrešok. Priesvitný kostol už odtiaľ vidíme.
Dážď ustáva asi za desať minút. Vedel by som si predstaviť aj lepšie podmienky, ale aj tak ma to miesto fascinuje.
27. december
Ráno hmla.
Svitá tu až po ôsmej. Ideme autom do neďalekej dediny na vlakovú stanicu. Oproti množstvu slovenských železničných staníc, pri ktorých sa nesmie parkovať, tu je obrovské bezplatné parkovisko, kde si môžete nechať auto aj niekoľko dní.
Cestujeme viacerými vlakmi do asi 110 km vzdialeného Villars le Ville, kde si chceme pozrieť zrúcaniny cistercianskeho kláštora.
Vstup do areálu je cez budovu starého mlyna. Na prízemí si kupujeme lístky.
Pod strechou trojposchodovej budovy je expozícia, kde sa dá dozvedieť veľa o histórii kláštora. Nachádza sa tu aj ukážka nadrozmernej, ručne písanej a kolorovanej knihy.
Prechádzame cez lávku do kláštora. Mnísi ho založili v roku 1146. Boli tu záhrady, kde pestovali bylinky. Vinohrad, časť, kde chovali zvieratá, pivovar. Najväčší rozmach zaznamenal kláštor v trinástom storočí. Pochovávali tu brabantských vojvodov. Počas francúzskej revolúcie kláštor v roku 1796 zrušili a odvtedy upadal.
Veľkým zásahom do celého areálu bolo aj sprevádzkovanie železnice v roku 1855 ktorá išla priamo cez areál kláštora a používa sa dodnes.
Zarážajúce je, že časť areálu je prenajatá cirkusu. Pravdepodobne združenie, ktoré sa stará o záchranu kláštora sa takýmto spôsobom snaží získať peniaze na obnovu.
Z celého toho priestoru som nadšený. Škoda, že je to tak ďaleko. Pravdepodobne sa sem už nikdy nedostanem.
Bolo by tu čo fotiť. V inom osvetlení, v iných ročných obdobiach. Dali by sa tu nafotiť inscenovane fotky v kostýmoch, čokoľvek.
Mali sme šťastie, že sme toto miesto navštívili mimo hlavnú sezónu. Bolo tam iba niekoľko návštevníkov a tak sa dalo urobiť viacero snímok bez nich.
Posledný obrázok z okna vlaku pri odchode.
Na spiatočnej ceste sa zastavíme v meste Leuven.
Dcéra tu doštudovala vysokú školu. Ukázala nám knižnicu, v ktorej napísala svoju diplomovú prácu.
Detail výzdoby radnice.
Pri kostole je Betlehem. Už druhý, ktorý som v Belgicku videl. Tomu v "našej" dedine ukradli sochu Jezuliatka. Nahradili ju bábikou z hračkárstva .
V Leuvene zatiaľ Ježiška neukradli. Je tu jeho historizujúca socha.
31. december
Koniec roka v ďalekom zahraničí . Stalo sa mi iba niekoľko krát v živote, že som na Silvestra nebol doma. Počas vojenskej služby to bolo prvý raz a bolo to o to smutnejšie, že sme dva mesiace predtým pochovali mamu.
Teraz je ten pocit oveľa lepší. Strávili sme koniec roka u dcéry a vnúčat. Vypadli sme z toho neskutočného slovenského blázinca, odkiaľ počuť stále horšie a horšie správy. Šimkovičová s Machalom dokatovali kultúru, Fico sa objíma v Moskve s Putinom. Nový Rok začína premiérou upravenej hymny. Po jej vypočutí ma napadá iba: taká blbosť a za také nehorázne peniaze. Už mi prišli na mobil prvé sms - ky, aké trvalé príkazy a o koľko si mám od Nového Roka zvýšiť.
Napriek tomu verím, že toto nie je trvalý stav. Ľudia nemôžu byť takí osprostení, aby to išlo ďalej týmto Smerom. Všetko do času.
Aktuálnu fotoreportáž z výstavby novej nemocnice v Martine z dôvodu neprítomnosti na Slovensku nedokážem vlastnými silami zrealizovať.
Zdroje informácií:
Museum guide, Bonnefanten
Wikipedie - klášter Villers la Ville
