mali ísť za ňou až vo štvrtok, ale sprievodkyňa so šoférom zmenili program a pôjdeme ju hľadať už dnes v noci.
Predtým ešte súhrn udalostí, ktoré tomu predchádzali.
O siedmej raňajky v hotelovej jedálni. Švédske stoly. Ovsenná kaša, varené vajcia, syry, salámy, zelenina, ovocie, niekoľko druhov chleba, croissanty, maslo, med, feta syr v náleve s bylinkami, káva, čaj... Vyskúšal som takmer všetko. Akurát jeden chlieb bol sladký. Kráľovské raňajky.
O deviatej vyrážame na okružnú prehliadku mestom. Myslel som, že pôjdeme pešo, ale pred hotelom nás čakal náš autobus. Je iný šofér. Sprievodkyňa hovorí dcére, že pochádza niekde od nás. Po krátkom rozhovore s ním sa dozvedáme, že je z Litvy.
S autobusom prechádzame okolo vily, v ktorej Regan s Gorbačovom podpísali v októbri 1986 dohodu o odzbrojení.
Veľa obrázkov v týchto blogoch bude z okna autobusu. Nedalo sa všade zastaviť, preto sa na obrázkoch občas môžu vyskytnúť odlesky zo skiel.
Naša prvá zastávka dnes patrí Sun voyager - štylizovanej soche vikingskej lode na pobreží neďaleko budovy opery.
Opera je otvorená až popoludní, preto iba obrázky exteriéru.
Konštrukcia je navrhnutá tak, aby odolala aj silným zemetraseniam.
Pohľad od opery na druhú stranu zálivu.
Okolie je dosť namrznuté. Jedna z účastníčok z našej skupiny si chcela urobiť lepšiu fotku a spadla na zamrznutom chodníku.
Medzi operou a morom je nastavaných veľa kamenných mužíkov.
Po chvíli pokračujeme ku evanjelickému kostolu, pri ktorom sme s dcérou boli v noci.
Máme asi dvadsať minút na prehliadku.
Kostol je dosť veľký. Sprievodkyňa nás upozorní na zateplené lavice. Majú univerzálny tvar, ktorý sa dá zmeniť. Ak je v kostole málo ľudí, môže sa omša uskutočniť v zadnej časti kostola s tým, že sa operadlá prestavia a ľudia sedia chrbtom k oltáru.
Na vežu sa dá vyviezť výťahom.
Musím sa od kostola dosť vzdialiť, aby sa mi celý zmestil do objektívu.
Presúvame sa ďalej.
5D film v kine FlyOver Iceland. Úchvatné zábery takmer z celého Islandu. Kamera efektne prelietava hlbokými kaňonmi, len tesne míňa vysoké hrebene. Sedadlá s nami kopírujú terén. Iba raz podvedome trochu zodvihnem nohy, aby som nenarazil do vysokej hory. Nesmie sa fotiť ani filmovať. Všetko zostáva natrvalo v hlave.
Po návrate na hotel ideme s dcérou do mesta. Zastavíme sa najskôr v thajskej reštaurácii. Majú niekoľko druhov jedál ako menu za celkom dobrú cenu. Jedlo v reštauráciách je oveľa drahšie ako u nás.
Dáme si kúsky kuracieho mäsa s hubami, kešu orieškami, vo výbornej omáčke plus ryžu. K tomu pivo.
Po dobrom obede ide dcéra do obchodov. Ja si chcem pofotiť nejaké zaujímavé domčeky.
Sprievodkyňa nám hovorila, že Islanďania bojujú proti depresii aj tým, že majú po celý rok na niektorých domoch vianočné svetielka.
Asi v tretej ulici zistím, že by bolo dobré navštíviť WC- ko. Ku hotelu je to asi tri ulice. Odbočím ale do nesprávnej uličky a takmer zablúdim. Dráma sa stupňuje. Už rozmýšľam, že poprosím v neďalekej čínskej reštaurácii, či by ma nepustili na záchod.
No ešte sa to dá rozchodiť.
Do hotelovej izby sa dostanem v hodine dvanástej.
Niečo mi nesadlo. Buď raňajky, alebo obed. Možno voda z vodovodu, alebo pivo. Sprievodkyňa vodu vychválila. Iba hovorila, že ju treba nechať odtiecť. Inak vonia trochu ako vajcovka. (Cítil som to hlavne pri sprchovaní.)
Ľahnem si do postele a snažím sa zaspať. Na wecko musím ísť ešte dvakrát. Ide zo mňa iba voda.
Uvarím si slabý čierny čaj. Trocha mi ukľudní žalúdok.
Keď sa dcéra vráti z mesta, je mi trocha lepšie. Už dnes nebudem nič jesť.
O deviatej večer, oblečení v termoprádle a teplých vetrovkách, odchádzame autobusom hľadať polárnu žiaru. Prvým miestom má byť lyžiarske stredisko vyššie v horách. Keď vychádzame z mesta, na jednej z posledných križovatiek je hromadná dopravná nehoda. Ťuklo sa asi šesť aut.
V lyžiarskom stredisku by mala byť dobrá viditeľnosť a takmer žiadny svetelný smog. Čím viac sa blížime k nášmu cieľu, tým viac sa zhoršuje počasie. Dostali sme sa do hmly. Na ceste, aj všade okolo, pribúda sneh. V jednej časti vidíme pred sebou blikajúce výstražné svetlá. Keď prídeme bližšie, osobné auto je mimo cesty v šikmej priekope. Šofér so sprievodkyňou sa idú pozrieť, či posádka nepotrebuje pomoc. Auto je však opustené. Na ceste sa nedá otočiť. Ideme pomaly ešte asi pätnásť minút. Na T-čkovej križovatke sa otočíme a vraciame sa tou istou cestou naspäť. Keď sa dostaneme na hlavnú cestu, šofér hovorí, že pozná ešte jedno miesto, kde by sme sa mohli zastaviť. Je to parkovisko v redšie obývanej časti pri ceste. Vystupujeme. Všade je ľad.
Strávime tam asi pol hodinu. Obloha sa miestami vyčistila, svieti mesiac, ale polárnu žiaru nevidieť.
Začína byť väčšia zima, fúka. Pravdepodobnosť asi iba 18%.
Nakoniec sa šofér so sprievodkyňou rozhodnú, že sa vrátime. Až po chvíli v autobuse zistím, že som na tom parkovisku zabudol obal na statív.
Polárnu žiaru by sme mali skúsiť pohľadať ešte v iný večer.
Po asi dvadsiatich minútach jazdy šofér hovorí, že podľa aplikácie by mala byť nad nami. Zastavuje na parkovisku pri ceste. Dosť blízko svietia pouličné lampy nejakej firmy.
Prví ľudia, ktorí vystupujú z autobusu spustia radostný krik. Keď vyjdeme aj my, na západnej oblohe je vidno sivú čiaru. Dcéra hovorí, že je ako od lietadla. Až keď sa na oblohu pozrieme cez kameru v mobile, alebo cez fotoaparát, uvidíme ju. Je zelená a pomaly sa mení. Chvíľu sa zoslabí, o chvíľu je silnejšia.
Nejaký čas mi trvá, kým si nastavím všetky hodnoty na fotoaparáte tak, aby boli výsledné fotky čo najlepšie. Najskôr znížim citlivosť ISO z 8 000 na polovinu, pretože pri vysokej citlivosti sú obrázky príliš zrnité. Fotky z ruky sú rozmazané. Rozbaľujem statív a nastavujem si automatické sériové snímanie samospúšťou. Tak sa môžem pohybovať aj pred objektívom. Urobím množstvo obrázkov. Nie je to dokonalé, ale postačujúce.
Neuveriteľné sa stalo skutočným. Potrebujem to rozdýchať.
Na hotel sme sa vrátili až po polnoci.
