Po týždni som si ju niesol z internátu domov, keď som stretol v autobuse kamarátku. Ukázal som jej ju a ona mi ju zobrala. Dala mi namiesto nej evanjelickú bibliu, vytlačenú v Londýne. Mám ju doteraz. Fotka je inšpirovaná jedným z obrázkov v tej mojej, vlastne už štyridsať rokov jej knihe.
Knihy sme si nikdy nevrátili. Ona potom vyštudovala teológiu a chvíľu bola evanjelickou farárkou. Ja sa viac ako štyridsať rokov bavím s obrázkami.
Know - how.
Nie je umenie urobiť pavučinu niekde v prievane. Ale urobiť pavučinu priamo na voňavom kvete, to už je iná káva.
Myslel som si, že už to má za sebou. Ale za chvíľu sa prebral a odletel ako mládenec.
Vraciam sa ku koreňom. Tvary, svetlá, štruktúry...
Kam letíš, čierny drozd,
ty nemáš stále dosť
ranného hvízdania?
Spieva v jednej pesničke Dežo Ursíny.
Doteraz mám niekoľko jeho platní. Kúpil som si aj 4/4, kde je tá skladba. Na vojne v druhom ročníku som tú platňu častým prehrávaním takmer zodral.
Inokedy.
Hľadáme pekné miesta v Turci, kde sa dá niečo vidieť.
Požičali sme si so ženou kolobežky a prekolobežkovali sme sa do Gaderskej doliny. Hore kopcom sme sa zapotili, dolu s vetrom opreteky.
Potom si na chvíľu sadnúť do trávy. Natrhať margarétky do vázy.
Nad hlavami nám lietajú takýto krásavci.
5.júna
Takmer v centre mesta je pod lesíkom močarina. Rástlo tam tŕstie. Hovorilo sa, že je tam rašelinisko. Nedávno, keď som išiel okolo, pribudol malý plot a informačná tabuľa. Aké rastliny a živočíchy sa na tom malom kúsku dajú nájsť.
Dnes ma zaujali biele kvety.
Keď som sa dostal bližšie, zdalo sa mi, že by to mohli byť páperníky úzkolisté.
Videl som ich iba raz pri Rojkove v lokalite Močiar. Tu ich je oveľa viac a sú aj väčšie.
Vyrastal som na dedine, ale mesto je moje prirodzenejšie prostredie. Na dedine ma občas prepadala hlboká melanchólia. V meste sa pozriem z okna a vidím množstvo iných bytov. V noci svietia do tmy. Ulice neprestávajú pulzovať. Mestské autobusy vrčia do neskorého večera. Všade veľa neznámych ľudí.
Fotím autentické zrúcaniny, kým nespadnú, alebo kým sa nepremenia na gýče.
Za hlbokej totality som mal rád fotky Tarasa Kuščinského. Jeho éterické akty nafotené v prírode. Keď som prechádzal okolo slnkom nasvieteného trsu paprade, spomenul som si na neho.
Niekoľko mesiacov som sa snažil rozchodiť boľavé koleno. Dnes som urobil záťažový test. Vystúpal som do výšky asi deväťsto metrov nad morom a vyzerá to tak, že nejaké ľahšie túry by som dokázal urobiť aj v Tatrách. Aj keď Kriváň, ani Kôprovský štít to už asi nebudú. Sponad dela pod Martinskými hoľami videli Tatry iba tí, ktorí vedeli, kde ich majú hľadať.
Ak si fotky otvoríte na novej karte, sú tam vo väčšom rozlíšení.
