Mohol by som si trochu oživiť spomienky. Púchovská stanica bola v mojej mladosti dôležitý dopravný uzol, cez ktorý som sa pravidelne presúval na internát. Chodil som vtedy do Dubnice na priemyslovku. Všetky vlaky zo Žiliny museli "prepriahnuť" z elektrických lokomotív na motorové, prípadne dosť často aj na parné, pretože trať z Púchova do Bratislavy ešte nebola elektrifikovaná.
Veľakrát sa to, hlavne v zimných mesiacoch, odohrávalo už potme. Preto som si aj pre moje spomienky zvolil podvečerný návrat parného vlaku.
Narodil som sa v púchovskej pôrodnici. Odvtedy ako som počul tú čudnú postavičku, ktorá sa teraz potuluje po ministerstve kultúry, a hovorí, že nevie, či je zem guľatá, pretože nebola vo vesmíre, začínam pochybovať aj o mieste môjho narodenia. Mám ho síce napísané v rodnom liste, lenže papier znesie všetko a bohvie ako to vtedy bolo. Asi som pri tom aj bol, ale na nič si nepamätám, tak to zatiaľ nejdem ďalej riešiť, ale ani to príliš nahlas tvrdiť.
Detstvo som prežil v osemnásť kilometrov vzdialenej dedine, no púchovská stanica bola mojim prestupným miestom do okolitého sveta. Naposledy som tam bol niekedy pred tridsiatimi, možno štyridsiatimi rokmi.
Po tretej popoludní som dnes ( 14. februára 2026 ) vystúpil z košického rýchlika. Vlak zastal na nástupišti, ktoré za mojich mladých čias neexistovalo. Prešiel som do staničnej budovy podchodom. A tu som zažil menší kultúrny šok. Pôvodná stanica, ktorú si pamätám, pochádzala z roku 1939. Ako som sa neskôr dočítal na internete, v roku 2015 ju zbúrali a namiesto nej postavili úplne novú. Tam kde bol kedysi široký perón je teraz stena, cez ktorú sa nedá nikam dostať. Za ňou je drôtený plot a hneď za ním prvá koľaj. Mám skoro dve hodiny do príchodu parného vlaku, tak si podrobnejšie prezerám okolie budovy. Hľadám nejaký záchytný bod, no úplne všetko zmizlo. Cítim sa ako keby som sa ráno zobudil a zrazu by som nemal ani ruky ani nohy.
Sadám si do kúta pri schodoch na lavičku a snažím sa vybaviť si zabudnuté spomienky. Niekoľko krát som už o tom písal v mojich predchádzajúcich blogoch, ktoré sa venovali parným lokomotívam. Ale tým, ktorým sa to nechce hľadať, to napíšem ešte raz.
Keď pred mnohými desaťročiami na stanici v nedeľu popoludní zastavil košický rýchlik, železničiar vliezol popod nárazníky medzi elektrickú lokomotívu a prvý vagón a odpojil ich. Lokomotíva odišla. Vlak zostal stáť, ako had bez hlavy, trocha bokom napravo - na tretej, alebo štvrtej koľaji. Množstvo "veľmi smädných" cestujúcich z neho utekalo do špinavého, dymom na dlhé roky zakonzervovaného, staničného bufetu na peróne. Kupovali si do bielych papierových voskových pohárov čapované pivo. Mali na to asi pätnásť minút. Toľko trvala výmena lokomotív. Steny bufetu tvorili zelené, niekoľkoročnou zažratou špinou prefarbené na hnedo - sivé kachličky, ťahajúce sa až skoro po plafón. Dvojkrídlové dvere - "lietačky" sa na dlhý čas ani na chvíľu nezastavili. V bufete sa pri kovovom pulte tlačilo oveľa viac ľudí, než by tam človek očakával. Prekrikovali sa jeden cez druhého.
Veľmi často sa stávalo, že záujemcov o pivo bolo oveľa viac, ako bola kapacita a rýchlosť čapovania obsluhy v bufete. Niekoľko krát som videl ako z bufetu vybehol v zime cestujúci iba v košeli, s pivom v ruke a jeho kabát a batožina odchádzali bez neho do Bratislavy. Občas sa niekomu podarilo naskočiť do rozbiehajúceho sa vlaku, ale na také kúsky by ma nikto nenahovoril.
Teraz stanica dýcha úplne inou atmosférou. Ľudia sú zatvorení v klimatizovaných vagónoch. Na stanicu nikto nevybieha. Vlak tu stojí iba pár minút a hneď ide ďalej.
Na piatej koľaji, kde stával osobný vlak do Hraníc na Morave teraz stojí medzinárodný rýchlik do Prahy. Namiesto dlhého osobného vlaku prišla zo Strelenky iba maličká dvojvagónová "motorka".
Už ani tu nie som doma.
Parný vlak od Trenčína príde za viac ako pol hodinu. Dokonca by nemal ani meškať.
Kvôli tomu, že je zatiahnuté a popŕcha, začína sa stmievať o niečo skôr. V diaľke za zákrutou sa objavili svetlá.
Už necítim to slabé mrazenie v chrbtici. Zažíval som ho pred rokmi, keď som po veľmi dlhom čase znovu počul vyrážajúci dym z komína v pravidelných a pomaly sa zrýchľujúcich intervaloch, pri rozbiehaní sa parnej lokomotívy. Nie je čas. Po prvých obrázkoch z prvého nástupišťa sa miernym poklusom presúvam na druhé, aby som si vyfotil vlak aj z inej strany. Stojí tu iba päť minút a po chvíli odchádza preč.
Keď som prišiel o tretej do Púchova, kúpil som si lístok naspäť. Pri rýchliku, ktorý ide pred tým mojim, sa na svetelnej tabuli objavuje údaj, že bude meškať 60 minút. Som zvedavý, kedy sa dostanem domov.
Po asi pätnástich minútach sa meškanie predlžuje na deväťdesiat minút.
Z Moravy práve dorazil ďalší medzinárodný rýchlik z Prahy, ktorý v Púchove končí.
Môj vlak prichádza iba s desať minútovým meškaním a kým sa dostane do Vrútok, meškanie dobehne.
Neľutujem, že som dnes absolvoval tú cestu, aj keď to vôbec nebolo tak, ako som očakával.
Keď žena videla moje fotky, povedala, že sú príliš tmavé. Lenže o to mi práve išlo, zachytiť tú atmosféru. Nechcem mať rovnaké obrázky ako všetci ostatní, ktorí fotili parný vlak počas dňa.
