Raz na to možno prídem. Zoznam autorových rubrík: Slovník cudzích slov, Rozhovory, Moje knihy, postrehy, Autozážitky, cudzie perie, Fototúlačky, Kuchárska kniha pre úplných za, mamonár, Nezaradené, Súkromné, 80 strán, S kreslenými vtipmi
(úryvok) Lietadlo odlieta z torontského letiska s polhodinovým meškaním. Muž okolo päťdesiatky. Plešatý s prešedivelou bradou. Vyzerá starší. Sadá si na svoje miesto. Je to na pravej strane hneď pri uličke, kúsok za krídlom. Druhé sedadlo vedľa neho pri okne zostáva voľné. Až tesne pred odletom si tam sadne mladá, na krátko ostrihaná blondýnka. Všimol si ju už v odletovej hale. Mala voľné, žltokrémové pásikavé tričko a modré rifle. Určite nemá podprsenku.
Markétu Irglovú som si prvý krát všimol pri odovzdávaní Oskarov. Počul som tú ich pesničku a neskôr videl aj kúsok z dokumentárneho filmu, keď Markéta prišla k svojim rodičom na Moravu. Ten oskarový film som nevidel a bol by som na neho aj zabudol, keby sa ku mne včera nedostal.
Najskôr sa mi snívalo ako sa pozerám na ich film v televízore. Zdalo sa mi to trapné a so slabou pointou. Najprekvapujúcejšie na tom programe však bolo, že v titulkoch sa na konci objavilo meno Fedora Vica (prešovského karikaturistu). Presnejšie farebný obrázok s jeho podpisom. Myslel som si, že celý program je nejaký podvrh.
Pán Kadlečík vo svojom internetovom diári ( http://kadlecik.webpark.sk ) napísal:„Myslíme si, že vieme, no iba občas a náhodou sa niečo dozvedáme. Presne viem, kedy a kde a ako mi zomrela matka pred mnohými desaťročiami. Ale len pred niekoľkými dňami mi sestra rozprávala fakty a udalosti, ktoré som počul po prvý raz a vôbec si na ne nespomínam, akoby som tam nikdy nebol. Vraj niekoľko hodín som v kostole pri maminej truhle hral a hral a hral na organe. Netuším, čo som hral, z akých not a partitúr, či som improvizoval, čo som si pritom myslel, čo som cítil. Nič, prázdno, hlucho a temno podobné oknu pri väčšom alkoholickom opojení.“
Od útleho detstva som mal panický strach zo smrti. Bývali sme v dolnej časti dediny. Cintorín bol ešte trochu nižšie, takže takmer všetky pohrebné sprievody prechádzali okolo nášho domu. Prvý krát som si uvedomil konečnosť života asi v šiestich rokoch, keď mi zomrela babka.
