Marián Kollár odstúpil z postu predsedu Lekárskeho odborového združenia. Dnes vraví, že sa na čelo odborov postavil iba na obdobie akcie hromadných výpovedí. Možno je to tak. Ale napriek tomu sprevádza jeho odchod príliš veľa otáznikov.
Je to náhoda, že Marián Kollár rozpútal svoj prvý štrajk lekárov proti vláde práve v roku 2006, keď bol premiérom Mikuláš Dzurinda?
Je to náhoda, že práve počas vlády Roberta Fica v roku 2009 vyhlásil, že vyššie platy nebudú žiadať? „Nezdalo sa nám to vzhľadom na krízu vhodné. Chceli sme byť solidárni so spoločnosťou," povedal vtedy.
Je to náhoda, že práve v roku 2009 dostala firma jeho manželky od ministerky Viery Tomanovej dotáciu vo výške takmer 184 tisíc eur na prevádzku lyžiarskeho strediska na Orave?
Je to náhoda, že v roku 2011 za vlády Ivety Radičovej zrazu nepociťoval potrebu byť solidárny so spoločnosťou a kvôli požiadavkám na zvýšenie platov lekárov o dovtedy nepredstaviteľnú sumu neváhal riskovať aj životy pacientov?
Je to náhoda, že z čela odborov odchádza práve niekoľko dní po triumfiálnom volebnom víťazstve Smeru? To sú už všetky problémy lekárov vyriešené? Už nie je o čo bojovať? Alebo pán Kollár iba nechce bojovať proti svojim chlebodarcom?
Príliš veľa náhod na to, aby išlo iba o náhody. Marián Kollár splnil svoje zadanie a odchádza. Zbohom, pán Kollár. Prosím, už sa radšej nevracajte.
