Ako kamaráta na 1. mája osr... celý strom vrán.

Osláv 1. mája sa museli dobrovoľne povinne zúčastniť všetci. Deti s rodičmi radostne defilovali v šesť či osemstupoch pred tribúnami, dobrovoľne nadšene skandovali na povely predvolávačov pokrokové heslá, vyjadrujúce podporu ideám socialistickému vlastenectvu a proletárskemu internacionalizmu, deti mávali červenými mávatkami, rodičia červenými zástavami a tí najuvedomelejší z nich dostali dokonca právo nad hlavami niesť transparenty s oslavnými nápismi. Na tribúnach svietili kosáky a kladivá, nad hlavami sa vznášali červené hviezdy a funkcionári sa z tribún za zvuku budovateľských piesní burácajúcich z reproduktorov radostne usmievali na pochodujúce nadšené masy a mávali im späť. Každá škola, fabrika či úrad museli za každého počasia dodať na sprievod svoj predpísaný kontingent dobrovoľných účastníkov. A účasť na oslavách sa podľa schválených zoznamov nekompromisne kontrolovala.

Kolega, vedomý si svojej čestnej povinnosti voči strane a ľudu, ktorí ho dali vyštudovať, si obliekol bielu košeľu a vyrazil radostne manifestovať do ulíc. Cesta zo sídliska na dobrovoľné zhromaždisko, kde sa organizovane rozdávali transparenty s nápismi a červené zástavy s kosákom a kladivom, ho viedla cez park pri železničnej stanici, kde hniezdili vrany zo širokého - ďalekého okolia.

Nebolo to len také obyčajné hniezdisko. Na stromoch boli zhluky hniezd, ktoré pracne budovali celé generácie vraních staviteľov. Gigantická vrania osada v korunách stromov pripomínala hustotou zástavby i špinou a neporiadkom obrovské anonymné panelákové sídlisko.

Vrana je spoločenský tvor. Ľudové príslovie hovorí, že vrana k vrane sadá. Verne a výstižne to popisuje skutočnosť, že spolu krákajú, spolu lietajú, spolu žerú a spolu pri štarte za účelom odľahčenia i se....

Nič netušiaci kamarát si tíško a mierumilovne kráčal ranným šerom pod stromami v parku a tešil sa na svoju dobrovoľnú účasť v prvomájovom sprievode, keď tu sa zrazu jedna driemajúca vrana vydesila pri pohľade na jeho bielu košeľu. Vydesene zakrákala na poplach a vzápätí už celé vranie sídlisko štartovalo, odhadzujúc pri tom prebytočný balast z tráviaceho ústrojenstva. A keďže nelietali celú noc, nazbieralo sa ho naozaj dosť.

Nebo sa zatiahlo poletujúcimi vranami a na zem pršal dážď hmoty, spisovne nazývanej guano. Vyzeralo to ako hnačková prietrž mračien a pripomínalo to streľbu z brokovníc na poskakujúci cieľ - i keď vrany určite nemierili, veľa vraních projektilov sa presne trafilo.

Znechutený kamarát si vyzliekol páchnucu, pôvodne bielu prvomájovú košeľu, poutieral si znečistenú hlavu a vrátil sa domov za účelom špeciálnej očisty. V ten deň už na prvomájový sprievod nešiel a v defilujúcom kolektíve pred tribúnami a jasajúcimi davmi bolestne chýbal.

Hĺbkou jeho zážitku otrasený zväzácky výbor nasledujúci deň po vypočutí si zdôvodnenia jeho neúčasti na sprievode tíško, s vytreštenými očami, so zatajeným dychom, hlbokou sústrasťou a úprimnou ľútosťou, ale zato s pošklbávajúcimi lícnymi svalmi a len s obrovskou námahou pridúšaným rehotom, jednomyseľne bez akýchkoľvek výhrad jeho ospravedlnenie prijal. Do protokolu do kolónky „Dôvod neúčasti“ zapísal „Živelná pohroma“. Veď napísať do takého oficiálneho dokumentu pravdivo „Cestou na zhromaždisko ho osr.. celý strom vrán“ skutočne nešlo.

A tak sa kamarát odvtedy pre istotu vraniemu sídlisku vždy, a to nielen na 1. mája, oblúkom vyhýbal. Len všetky deti zo sídliska po ňom krákali.

Stalo sa začiatkom 80. rokov v Trnave, v parku pri železničnej stanici.