Platila tichá nepísaná dohoda, ze oni nás nebudú buzerovať a my za to nebudeme robiť prúsery. Každé poobedie o 15.30 zmizli do neďalekého Tábora alebo do ďalekých Českých Budějovíc, aby sa oddávali svojim alkoholickým chúťkam a ráno sa pred začatím zamestnania vrátili, nechávajúc nás poobede a v noci bez dozoru napospas osudu.
Keďže ostatní dôstojníci z kasární z dôvodu utajenia nemali do nášho baráčiku prístup, mali sme sa ako vo vojenskom raji. Dámske návštevy sa vodili dierou v plote na povalu, kde bolo zo starých matracov a vojenských postelí vytvorené niečo ako hniezdočko lásky, alkohol sa pašoval v bandaskách na pitnú vodu (z nášho útvaru preto nikdy nikoho vonku nepristihli opitého) a z kasární sa neutekalo (nemali sme predsa na to dôvod a skutočne nič nám v nich nechýbalo).
A do tohoto nášho vojenského raja nám raz prevelili nového náčelníka od bojového útvaru. Skúseným okom okamžite odhalil naše nevojenské chovanie i všetky notorické i krátkodobé porušovania vojenských predpisov a rukou tvrdou a nerozdielnou začal trestať nás i vojakov z povolania. Nemohol byť ale v kasárňach stále, vojaci z povolania odmietali tráviť svoje voľné chvíle v kasárňach dozeraním na nás a po jeho akomkoľvek odchode z útvaru sa všetko vracalo do starých koľají.
Žiadne tresty nepomáhali, disciplína vážne upadala, vojaci z povolania v mimopracovnej dobe našu prevýchovu sabotovali a našich vojakov základnej služby opakovane hliadky prichytili demonštratívne na protest ožratých načierno bez vychádzky vonku. A za tejto vážnej situácie, ohrozujúcej bojaschopnosť nášho útvaru, neustálu bojovú pohotovosť a hlavne jeho štvrťročné prémie, sa náčelník rozhodol, že požiada o pomoc pri našej prevýchove vedľa dislokovanú ruskú elitnú divíziu. Divízia jeho žiadosti okamžite vyhovela a súhlasila preveliť k nám na stáž pýchu ruskej armády - nadporučíka Vinogradova, ktorý nám ako statný orol (či skôr vojenský jastrab) zdvihne brká, orlím zrakom na nás všetko nevojenské odhalí, bude s nami v kasárňach tráviť dni i noci, spraví nám vojnu ako remeň a chľastať nás odnaučí.
Nadporučík Vinogradov bol ostrieľaným veteránom afgánskej vojny pod Hindukušom a bol na vojakov tvrdý i na tvrdé ruské pomery. Bol atletickej postavy so svetlými vlasmi a modrými očami, v páse pevne stiahnutý remeňom (podľa ktorého nám zrejme mal spraviť vojnu) a nad hornou perou mal vykrútené fúziky, ktoré sa mu rozhorčene ježili pri pohľade na akékoľvek porušenie vojenských predpisov.
V očakávaní jeho nástupu sme sa informovali, čo je zač a dozvedeli sme sa, že je to typický tvrdý ruský dôstojník bez jedinej chyby (v preklade to znamenalo, že chľastal ako pravý ruský lampasák úplne všetko, v čom bola čo i len stopa alkoholu). Ale ostatné referencie boli skutočne odstrašujúce a neveštili pre nás ani vojakov z povolania do budúcnosti nič dobrého. Prebehla preto tichá porada medzi nami a vojakmi z povolania, všetci dostali svoje úlohy a vytvorili sme zvláštny fond. No a ja ako aktívny znalec jazyka, ktorým hovoril velikán vlny ruského romantizmu Puškin (napísal okrem iného i Zápisky z Kaukazu, čo je pre našinca takmer akoby z Afganistanu – Kaukaz i Hindukuš sú zhruba rovnako vysoké pohoria a obe ležia na južnej hranici bývalého Sovietskeho zväzu v tej istej zemepisnej šírke, rovnako obývané polodivými počernými horalmi moslimského vierovyznania) som bol určený do služby dozorného útvaru hneď v deň jeho nástupu.
Keď k nám nadporučík Vinogradov s námorníckym vakom prehodeným na pleci pricestoval, práve sme sa pomaly trúsili (v teplákoch a poltopánkach) na večeru. Nadporučík neveril vlastným očiam. Začal nám šťavnato nadávať tým najkrajším ruským vojenským slangom (tieto slovné zvraty Puškin vo svojich kaukazských ani iných dielach určite nepoužíval, takže význam značnej časti jeho uvítacieho prejavu mi zostal navždy utajený), ale vysvetlil som mu, že po rusky tu okrem mňa nik nevie a má sa preto s dôverou obracať iba na mňa. Chvíľu sa preto pokúšal nadávať nám prostredníctvom mňa ako tlmočníka, ale veľmi rýchle zistil, že ako prekladateľ jeho afgánskeho vojenského žargónu som absolútne nepoužiteľný a ani tých zopár výrazov, čo sa mi s námahou podarilo preložiť, nemá tú správnu šťavu. Tak nás teda rozzúrený vyhnal na večeru s tým, že po návrate nám to všetkým spočíta.
Všetci okrem mňa sa po večeri presne podľa schváleného denného rozkazu nenápadne roztratili (podľa neho niektorí mali povolenú vychádzku, iní osobné voľno) a zúriacemu nadporučíkovi som vysvetlil, že písomný rozkaz náčelníka útvaru ani on nemôže zrušiť, obzvlášť keď jeho pobyt u nás sa oficiálne začína až na druhý deň. Keď takmer nepríčetný od zlosti na mňa zrúkol, kde všetci sú, tak som sa priznal, že presne to neviem, ale mám dôvodné podozrenie, že asi sa šli naposledy (kým nám nadporučík ešte nevelí) ožrať do krčiem do Tábora, napriek tomu, že všetci sú vodiči a nesmú to.
Nadporučík okamžite spozornel. Milým hlasom ma potmehúdsky s lišiackymi svietiacimi očami požiadal o mapu Tábora, na ktorej som mu vyznačil najvyhlásenejšie krčmy i s ich špecialitami a dal si vysvetliť, ako rozozná našich vojakov od príslušníkov iných útvarov (ako jediní v posádke sme mali na klopách sák uniforiem odznak chemikov). Pod zámienkou, že v autobuse sa vraj rubľami platiť nedá, ma požiadal o pôžičku (použil som vyzbierané peniaze) a s nadšením vyrazil do Tábora na poľovačku po krčmách na našich dezertovaných vojakov, podobne ako to robieval v Afganistane pri začístkoch (záťahoch) na fúzatých bradatých mudžahedínov v pakuloch (afganská národná plstená čiapka) a bielych tunikách.
Akonáhle odišiel, presne podľa rozkazu som zavolal na veliteľstvo ruskej divízie do Písku a nahlásil som jeho príchod. Chceli ho hneď k telefónu, ale nemohol som ich uspokojiť, len som konštatoval, že okamžite po svojom príchode šiel do Táborských krčiem hľadať našich vojakov. Zo slúchadla sa chvíľu ozývalo iba hlboké neveriace ticho a potom som dostal striktný príkaz, že po návrate do kasární sa má okamžite hlásiť.
Bola to skutočne veľmi dlhá noc a ešte veľakrát mi počas nej z ruského divízneho veliteľstva márne volali, domáhajúc sa pritom svojho orla. Úplne spitého nadporučíka Vinogradova doviezla hliadka od táborských tankistov až hlboko v noci. Nikdy sme sa presne nedozvedeli, čo všetko sa v táborských putikách a na uliciach i námestiach udialo, ale prach z vyprahnutých afgánskych hôr, zažraný hlboko vo vysmädnutom hrdle, sa zrejme nedal len tak ľahko spláchnuť a krčiem s lahodným chladivým mokom, v ktorých sa mohli skrývať naši hľadaní vojaci, bolo na afgánskeho vojenského veterána bez dlhodobého krčmového tréningu a so zanedbaným pitným režimom priveľa. Od hliadky sme sa dozvedeli iba toľko, že totálne ožratý nadporučík tak dlho sexuálne obťažoval každú osobu ženského pohlavia nezahalenú v burke a bez čadoru na tvári (a to nevynechal údajne ani 80 ročné babičky), až ho napriek jeho príslušnosti k bratskej osloboditeľskej armáde dal veliteľ táborskej posádky radšej hliadkou násilím zbaliť a odviesť späť k nám do kasární.
Cesta hrkotajúcim UAZ-om (ruská verzia džípu) nadporučíka trochu prebrala a tak sa odo mňa ako dozorného útvaru začal dožadovať ďalšieho pitia. Bránil som sa, že v kasárňach sa niečo takého predsa nesmie, ale po hrozbe hrubého násilia remeňom som mu prezradil, že na ošetrovni máme ešte lekárnický lieh a keď som sa ponúkol, že mu ho sám donesiem, začal ma dokonca radostne oslovovať cipljonok (kuriatko). Rozkázal si k tomu ešte doniesť slaninu a chlieb, ale tým som naozaj nemohol poslúžiť, tak to pil nalačno a zajedal stuženým tukom IVA na vysmážanie, na ktorom sme si robievali hrianky.
Zvládol celkom 3x100 gramov na ex tohoto údesného nápoja, kým sa definitívne zložil bezvládne na zem. Uložili sme ho na PVS (politicko výchovní světnici - pre nevojakov je to miestnosť na politické školenia vojakov s predpísanou príslušnou politickou výzdobou, pozostávajúcej zo štátnych zástav, obrazu a busty Lenina) a šiel som podľa rozkazu telefonovať na veliteľstvo ruskej divízie.
Na veliteľstve chceli s nadporučíkom Vinogradovom okamžite hovoriť. Upozornil som ich síce, že je to nevhodné a že je mierne spoločensky unavený, ale nedali sa nijako odbiť. Strkal som nadporučíkovi slúchadlo pod nos a budil som ho, ale jediné, čo zo seba dostal, bol nesúvislý prúd írečitých ruských vojenských nadávok, najmiernejšou z ktorých bolo "jóbany v rot" (v preklade pokyn na umiestnenie podlhovastého orgánu pohlavného určenia do kruhového orgánu nepohlavného určenia). A keď začal do slúchadla vracať, pochopili i na ruskej divízii, že je to márne.
Behom pol hodiny sa do kasární k nášmu baráčiku prirútila malá kolóna UAZ-ov a ruská hliadka sa dôrazne dobývala dovnútra. Vedomý si svojej imunity a povinností dozorného útvaru som to rezolútne odmietol, ale svoj názor som okamžite dobrovoľne zmenil, keď hliadka na pokyn svojho veliteľa naznačila použitie strelných zbraní.
Veliteľovi hliadky sa naskytol desivý pohľad. Celý náš útvar v plnom bojovom ustrojení stál v pozore na chodbe a na znečistenej PVS sa v modrom pásikovom námorníckom tričku a v čiernych nevojenských trenírkach dynamovkách (ruské trenírky až po kolená), priamo pod portrétom Vladimíra Iľjiča Lenina, privinutý k jeho buste, prikrytý červenou zástavou s kosákom a kladivom, vyvaľoval ako prasa ožratý, ovracaný, chrápajúci nadporučík Vinogradov.
Zburcovaný náčelník nášho útvaru sa dostavil práve v okamihu, keď ruská hliadka znečisteného a páchnuceho nadporučíka Vinogradova so žalostne ovisnutými fúzikmi a kalnými očami nakladala do UAZ-u a pripútavala ho jeho vlastným remeňom k sedadlu, aby im za jazdy nevypadol. Odviezla si ho späť na ruskú divíziu ešte skôr, než náčelník stihol odo mňa prevziať rozkaz, ktorým nadporučík bol k nám na stáž prevelený. Miesto statného orla pripomínal pri odchode skôr ošklbaného starého supa.
Požičané peniaze som od nadporučíka Vinogradova už nikdy neuvidel. Presnejšie – nikdy som neuvidel už ani nadporučíka Vinogradova. Snáď ho preložili späť niekam do Afganistanu, kde vďaka koránu na smädných a nadržaných vojenských veteránov zákerne nečíhal ani alkohol a ani zradne nezahalené ženy.....
Všetko sa vrátilo do starých vekmi osvedčených koľají. Náčelník nad našim nevojenským chovaním radšej láskavo privrel obe svoje vojenské oči, vojaci z povolania prestali tráviť noci a víkendy v kasárňach, naši vojačikovia prestali z kasární utekať a ožierať sa v krčmách, dámske návštevy sa vrátili na povalu do hniezdočka lásky a opäť sme sa tak stali vzorným útvarom bez akéhokoľvek prúseru. Za to, že som nenapísal do knihy služieb ani slovo o jej skutočnom priebehu, som od náčelníka dokonca dostal svoj vôbec prvý opušťák. A už nikdy sa nepokúsil pozvať k nám na útvar nejakého statného orla pozdvihnúť nám brká, len aby ho kuriatko zase neošklbalo. Len tú ovracanú bustu večne živého vodcu svetového proletariátu som si musel umyť sám.
Stalo sa vo VU 4212 Drhovice, pošta Dražice, jar 1985
