Bol som len prakticky nepoužiteľný teoretik, ale kamarát študoval elektrotechniku a postavil mi podľa schémy z Amatérskeho rádia nádherný stieračový cyklovač. Dodal mi k nemu i podrobný popis, ako a kam ho v aute zapojiť a prorocky mi zaželal veľa úspechov pri jeho montáži. Netušil, ako veľmi ich budem v súboji s jeho cyklovačom potrebovať.
Vyzbrojený jeho dopisom s montážnym návodom, sadou skrutkovačov, pájkovačkou a analógovým avometom zakúpeným v bazáre za dvojmesačné prospechové štipendium (pre pamätníkov to bola DU-10) som sa pustil do náročnej práce, ktorou som chcel rodičom dokázať, že ich investícia do môjho vzdelania nebola zbytočná a už začína prinášať zaslúžené ovocie.
V návode bolo napísané, že mám odpojiť brzdiaci dobehový kontakt na motore stieračov a cyklovač mám zapojiť do poistkovej svorkovnice na žltý a červený drôt v pozícii 4 a 6. Pokyn bol úplne jednoznačný a nedalo sa mu neporozumieť, jediný problém bol v tom, že na týchto pozíciách boli vo svorkovnici úplne iné farby drôtov.
Pripojil som teda cyklovač najskôr na pozície 4 a 6 - neudialo sa vôbec nič. Nestrácajúc nádej som pripojil teda cyklovač na jediný žltý a červený drôt v poistkovej skrinke - a ostrekovač predných skiel začal cyklicky pracovať a kropiť ich. Otec však pre toto netradičné riešenie, aké nemajú vo výbave ani tie najluxusnejšie autá svetoznámych značiek, neprejavil absolútne žiadne nadšenie.
Metódou pokusov a omylov som po mnohých opakovaných montážnych pokusoch, pri ktorých sa cyklicky zapínali parkovacie, stretávacie i diaľkové svetlá, blikali smerovky, štartoval motor a prerušovane vyhrával klaksón (a to všetko s nastaviteľnou dĺžkou intervalu opakovania procesu) konečne našiel tie správne drôty na správnych pozíciách a uviedol cyklovač do ostrej prevádzky. Bol skutočne najvyšší čas - otec potreboval niekam ísť a v túžobnom očakávaní pohodlnej jazdy s fungujúcim cyklovačom v mrholení stál po celý čas nervózne a nedočkavo nado mnou, dívajúc sa pritom významne na hodinky.
Keď zadné svetlá nášho nového tátoša s inštalovaným plnohodnotným cyklovačom konečne zmizli v diaľke v daždivom opare, hrdo som sa vztýčil s vedomím, ako som to len dobre dokázal a stal sa konečne plnoprávnym a platným členom našej spoločnej domácnosti. Moja radosť bola ale predčasná. Už o desať minút sa auto s rozčúleným otcom vrátilo. Ukázalo sa, že cyklovač po zapnutí síce správne cykluje, ale po 3 - 4 cykloch sa stierače naplno rozbehnú, žijú si svojim vlastným životom absolútne nezávislým od vypínača a nijako sa nedajú zastaviť. Pomôže iba brutálne vypnutie motora.
S využitím svojich vedomostí z autoškoly som hravo diagnostikoval príčinu - autobatéria má napätie 12 V, ale alternátor ju dobíja 16 V. A keďže brzdiaci dobehový kontakt motorčeku stieračov je odpojený (odpor nekonečno ohmov) a roztočený motorček teda nemá čo zabrzdiť, vyšším napätím rýchlejšie roztočený motorček stieračov prebehne zotrvačnosťou celú dobehovú polohu, v ktorej nie je napájaný, nezastaví sa a po obnovení napájania sa roztočí znovu.
Pripojil som teda opäť dobehový kontakt (odpor nula ohmov) na pôvodné miesto, zapol stierače, v skrinke s poistkami niečo cvaklo, zadymilo sa z nej a ručička ampérmetru na najvyššom (6 ampérovom) rozsahu sa láskyplne ovinula okolo zarážacieho kolíka.
Na môj návrh prepojiť dobehový kontakt cez otočný potenciometer a po serióznom vedeckom výskume dosiahnuť správnu hodnotu jeho odporu niekde medzi nula a nekonečno ohmov otec vôbec pozitívne nezareagoval. Všetko som musel okamžite uviesť do pôvodného stavu a zneuctený cyklovač dodnes odpočíva v pokoji zapadnutý prachom na polici v garáži. Ale získal som cennú skúsenosť ešte dávno pred zverejnením Murphyho zákonov, že všetko, čo sa môže pokaziť, sa i pokazí a ak sa niečo nepodarí zapojiť tromi spôsobmi, tak spoľahlivo zlyhá aj ten štvrtý. Neviem presne, ako sa Murphy o mojom súboji s cyklovačom dozvedel a následne mnou objavené zákony vo forme Murphyho zákonov publikoval, ale autorské práva jeho prvého zákona by rozhodne mali patriť môjmu spoluautorovi - amatérskemu cyklovaču a mne.
