Väčšina z nás pozná policajtov len z tej horšej stránky. Služobný styk s nimi totiž pre nás takmer vždy znamená len nejaké nepríjemnosti. A i mne sa vždy zrýchli tep a zneistia kolená, keď na ceste zbadám dopravákov, alebo na chodníku pochôdzkárov a hneď rýchlo premýšľam, čoho som sa zase dopustil. Pritom sú to len obyčajní ľudia s podobnými starosťami a radosťami ako my, ktorí sú platení za to, aby sa starali o našu bezpečnosť. A niekedy ich starosti sú dokonca výrazne horšie a nepríjemnejšie než naše. Preto tento príbeh rozpráva o tom, ako policajti vidia svoju prácu zo svojho uhla pohľadu.
Byť pochôdzkárom u polície nie je naozaj žiadna slasť. Na rozdiel od vojakov z povolania, ktorí skutočne len občas vyrazia na nejaké to cvičenie z kasární do terénu, po jeho absolvovaní sa vracajú do denného tepla a pohodlia kasární a k nočného oddychu v kruhu svojej rodiny, policajní pochôdzkári patrolujú po uliciach neustále po celý rok. Chodiť dvanásť hodín na ulici po vlastných za každého počasia, v chlade či horúčave, v snehu či daždi a neustále riskovať, že nejaký vagabund ich bodne nožom alebo po nich vystrelí, naozaj nie je nič príjemného. A keď je služba naviac vo vetre, treskúcej zime a v noci, niet sa čo čudovať, že sa každý snaží zahriať akýmkoľvek spôsobom, aký je len možný. Dokonca aj bratislavskí bezdomovci sú v zime na tom podstatne lepšie ako policajti - pochôdzkári, lebo ich na noc pustia sociálni pracovníci do vykúrených stanov a dostanú zadarmo teplú polievku a horúci čaj na zahriatie, zatiaľ čo policajti - pochôdzkári musia celú noc v mrazoch šľapať ulice a žiadne teplé občerstvenie im nehrozí. Aj preto veľa mladých policajtov – pochôdzkárov už po roku služby dáva výpoveď a radšej sa stanú oveľa lepšie platenými vojakmi z povolania i s lepším sociálnym a dôchodkovým zabezpečením (hlavne preto nedávno mali policajti dve protestné zhromaždenia), kde im nehrozí žiadne riziko a nočné pochôdzky v zime.
Tento príbeh sa odohral v Devínskej Novej Vsi niekedy v zime v prvej polovici deväťdesiatych rokov. Autor tejto spomienky, ako čerstvo nezamestnaný absolvent elektrotechnickej strednej školy, práve nastúpil k pochôdzkárom, keď nový politicky nominovaný príslušný policajný funkcionár bez príslušnej praxe a znalosti pochôdzkovej problematiky určil doby trvania služby od štvrtej do štvrtej. Znamenalo to asi toľko, že keď nadránom pochôdzkári nočnej zmeny skončili o štvrtej celí premrznutí svoju službu, museli ešte hodinu čakať, kým začne jazdiť MHD. A tak jedinou zábavou a možnosťou zahriatia sa v nekonečnej dvanásťhodinovej službe alebo počas zúfalého čakania na zastávke MHD na prvý ranný autobus do Bratislavy sa stala stará dobrá vekmi osvedčená policajná pochôdzkárska hra „zašteká - nezašteká“ s autami na parkovisku (jej princíp spočíval v tom, že sa koplo do pneumatiky zaparkovaného auta a kto si predtým správne tipol na reakciu alarmu, vyhral), z čoho mali neskonalú radosť osobitne ľudia bývajúci v dolných podlažiach priľahlých domov.
Pochôdzkári vo svojom rajóne preto dokonale poznali každú mrežu klimatizácie, z ktorej fúkala aspoň trocha teplého vzduchu a každý vchod či bránu, v ktorom sa dalo počas služby aspoň na chvíľočku postojačky skryť pred mrazivým vetrom zaliezajúcim až do špiku kostí a aspoň trochu sa zahriať. Ale aj toto sa im ich nový policajný funkcionár rozhodol prekaziť a sám vypracoval zoznam kontrolných bodov, z ktorých sa museli neustále hlásiť. A stanovil ich pekne ďaleko od seba striedavo až na opačných okrajoch rajónu, aby museli od jedného k druhému kráčať rezkým krokom a na nejaké slabošské skrývanie sa pred vetrom pod bránami a zahrievanie sa nad mrežami nemali čas.
Našťastie práve vtedy približne v strede rajónu otvorili jednu strategicky umiestnenú reštauráciu s nočnou prevádzkou, okolo ktorej všetci uzimení policajti mohli počas presunov na vzdialené kontrolné body na okrajoch rajónu prejsť a všetci sa preto potešili, že sa v nej vždy v noci zastavia a aspoň trochu sa zohrejú horúcim čajom. Ale nočná reštaurácia priťahuje i kadejaké podozrivé nočné živly, ktorým sa objektívne vôbec nepáčilo, že ju každú noc i niekoľkokrát navštívia policajné hliadky, podozrievavo sa pritom dívajúc na známe firmy z kriminálneho podsvetia, prítomné v podniku. A tak sa manželka majiteľa reštaurácie z čista – jasna objavila u príslušného policajného funkcionára a dôrazne žiadala zákaz nočných návštev policajtov v podniku, lebo neustálym presúšaním sa po lokále jej vraj kazia kšefty.
Policajný funkcionár jej ochotne vyhovel a policajti dostali zákaz počas nočnej služby do reštaurácie čo i len vkročiť. A veliteľovi pochôdzkárov, ktorý tiež kedysi dlhé roky šľapal ulicu a dotieravú zimu neodbytne zaliezajúcu pod golier a za nechty dokonale poznal, nezostalo nič iného, než rozkaz svojho nadriadeného doslova splniť.
Vypracoval teda plán hliadok tak, že jedna hliadka patrolovala neustále okolo vchodu reštaurácie. Vyrazila od vchodu, prešla sto metrov vpred, otočila sa a vrátila sa ku vchodu, aby sa proces znovu opakoval, tentokrát ale v opačnom smere. Zlegitimovala každého, kto do reštaurácie vchádzal alebo z nej vychádzal a každého, kto nemal pri sebe doklady, vzala na stanicu na overenie jeho totožnosti. A také overenie napríklad o druhej v noci sa objektívne naozaj nedá uskutočniť veľmi rýchlo.
Pri akcii bolo dokonca zadržaných niekoľko celoštátne hľadaných osôb a tak ani nová osobná audiencia rozčúlenej manželky majiteľa reštaurácie u policajného funkcionára a jej rozzúreným vrieskaním prednesená sťažnosť na údajne prehnanú aktivitu uzimených policajtov, spôsobujúcu rapídny odliv určitej kategórie nočných zákazníkov a následný výrazný pokles tržieb, nedokázala na praxou osvedčenom pláne hliadok nič zmeniť. Uzimení pochôdzkári proste vzorne hliadkovali ďalej, dôsledne kontrolovali doklady a všetky osoby bez dokladov bez milosti predvádzali na strážnicu.
A tak sa stalo, že jedného mrazivého dňa, po dvoch týždňoch príkladného plnenia si povinností hliadkou umiestnenou predo dvermi reštaurácie, prišiel pokorne sám veľký majiteľ reštaurácie na strážnicu, všetkým sa úprimne a skrúšene ospravedlnil, že jeho manželka to s tým zákazom presúšania sa nočných uzimených policajných hliadok v podniku naozaj tak nemyslela a že všetci pochôdzkári sú odteraz u nich vo dne i v noci vítaní. A aby sa zbytočne nezdržiavali dlhým čakaním na obsluhu v jedálenskej časti medzi hosťami, môžu vždy v noci dokonca pokojne vojsť zadnými dverami z ulice priamo do kuchyne, kde budú mať vždy pripravený horúci čaj a v prípade potreby im naviac na požiadanie okamžite spravia i horúcu polievku.
Pochôdzkári ospravedlnenie i pozvánku prijali, po príhovore podnikateľských manželov policajný funkcionár podľa odporučenia veliteľa hliadok dokonca upravil zmeny len na osemhodinové a to naviac s nadväznosťou na ranné linky do Bratislavy, čím zariadil, že pochôdzkári prestali v zúfalstve hrávať hru „zašteká – nezašteká“ a budiť spiacich občanov. Trasy hliadok naviac stanovil tak, že každá hliadka aspoň dva krát za noc patrolovala okolo zadných dverí reštaurácie a nový upravený harmonogram termínov hlásení z kontrolných bodov, zahrňujúci v sebe i dostatočnú časovú rezervu na zahriatie, umožňoval pochôdzkárom si v kľude v kuchyni vypiť čaj a prípadne zjesť i polievku.
No verili by ste tomu, že i v dnešnej krušnej, tvrdej, hektickej a nemilosrdnej dobe sa nájdu dve takéto číre, nežné, láskyplné a milosrdné podnikateľské srdcia, prekypujúce čistou, hlbokou a nezištnou láskou k uzimenému policajnému blížnemu?
