To práve ruka ukazuje a žiada si, a bohovia stoja pri nej, držia ju a sú k nej láskaví, sú krutí a pritom láskaví. Lenže i oni sa zvyknú mýliť a ukazovať slepým smerom, vtedy sa všetko odpozorované mení na nestabilné. Pohŕda a okolo seba vrhá zdvihnutý tretý prst a prvým sa utišuje. Nič nežiada, len ukazuje od seba a na seba, je bohémska a revoltuje, a nato hneď zdržanlivá a znova v ústach. Ľahko mení postoj a nepozná silu zovretej ruky. Chvíľu bojkotuje vlastnú láskavosť s krutosťou, a tých, ktorí tú krutosť stvorili.
Balansuje a spoznáva sa, lúska si do rytmu spájajúc prvé s tretím a nečakane sa dotýka inej dlane, dotýka sa kože a miluje. Znova uverí a stiahne svoje požiadavky k bohom, ale i ona zabudne lúskať a skôr len ukazuje. Samotná dlaň ešte nie je kompletná, je súčasťou ruky a jej paža kohútikom zbrane búchajúcej do stola, aby vystrelila postoj. V postoji osamelej ju hryzú výčitky, keď hladká samu seba, a nato zas búcha za seba a snaží sa búchať po najdrahších stoloch, ale v záhyboch túži po jedinom, aby jej štvrtý prst dodal význam. Pretože on jediný zatiaľ nepovedal veľa, len akoby čakal na svoje.
Na svoje pravé, čo mení búchanie na spájanie, aby i posledný prst, ten piaty článok, spojením mohol uvítať novú dlaň ukazujúcu na seba a s pocitom, že je dlaň konečne úplná, a môže len dúfať, že bude lepším bohom.
