Ty točíš sa tak, akoby som ťa videl, videl ťa po prvýkrát. Vlastníš moje telo a i tam, niekedy dávno trafil si. Obluda i spánok, obludné prázdno v akom hýbeme sa, v akom ležím a padáme pre vláčne svaly v tebe sklopenom. Sme ako kamenné pierko holubie, pierko medzi svetmi pýtajúce.
Tam je ten krok o dvoch sklenených holubov. Zdá sa, že nad všetkým je akási hlava, hľadaná chuť za zavretým, ktorá nevie zastať a hojdá sa. Vrana, čo zvyká si ako hlúposť na moste, vrana rátajúca čas i časom zabudnutá, že stojí sebe kameňom.
Vrany a holuby, svet a my, my kojení v pokoji. Trafil si ma do najhlbšej rany, ale ešte sa hýbem. A ako hybný - nehybný príliš dlho nebol som, no smútku som sa nezbavil. Tam niekedy sme sa, tam dlho sme sa o ničom, len o zotrvačnej a spiatočnej kráse dokopy.
