„Možno tri dni, alebo koľko by si povedala?“
Ale už som tu a tak znova doprajem jazyku, aby som potom smel bez výčitiek zapadnúť naspäť do úzkeho matracu a žalúdok oklamal. Zdá sa, že si v tom okamihu zostarla, že už zomieraš.
„Tak to je, ale nič sa nedeje. Ostaň pokojná, tiež to tak mám a takto sa na seba aspoň podobáme.“
Dolejem nám, pretože ťa nechcem stratiť, veď si stále hravá, taká ľahká. Mám pocit, že poznáš tie hlasy, ktoré neprestajne volajú k okraju. Volajú pre tú úzkosť, ktorej sa teraz vysmievame a potom ju ráno nevieme prekročiť, to v nej je ukrytá náš čas.
„Kiežby si ma mohla poslať po zmierených vodách niekam preč, niekam do krásy. Kiežby si ma prežila.“
Počkaj, konečne je všetko zlé zamknuté v šuplíku, tak prečo mi pripomínaš, kým som sa stal, akoby si nevidela, že sa na to snažím zabudnúť. Hráš sa? A pritom sa snažíš napiť z cukrovej závislosti? Chodíš po sklenej stonke a ja ťa chodiť nechám. Sme to my.
„Budeme si robiť spoločnosť?“
