Ten rok bola zima vytrvalá akoby vedela o našej dohode a pritom sa cítila nedocenená. Viac sme sa o lenivých nedeliach nerozprávali, hlavne nie pred nimi, a ani sme nemuseli, mali sme pravidlá.
Nalial som ti gin s tonikom a sebe skôr len gin. Trocha si váhala, ešte bolo ráno, ale necúvla si. To pršalo už od stredy a nemalo sa to zmeniť ani dnes. Nalial som si ďalší a pozoroval, ako si chcela vyskočiť z kože a naplánovať každú minútu, no nesmela si. Chvíľu som ťa takú nechal, pretože mám rád, keď podupkávaš s nohou akoby si potichu niečo vravela, niečo čo tvoja hlava musí a telo je už pripravené, len duša je niekde tam za oknom.
,,Zaspievaj mi niečo, hocičo. Teraz a hneď, a len tak, bez toho, aby si váhala. Aby si vyberala niečo, čo by sa mi malo páčiť. Zaspievaj prvú vec, čo ti napadne a musíš hneď začať, inak to nebude ono.´´
Myslím, že som vravel ,,zaspievaj,, a ty si počula ,,otvor sa mi teraz a hneď, pravdepodobnosť ďalšej nedele je mizivá...,, Muselo to tak byť, pretože kým si lúštila, dopil som tretí pohár a počul každú kvapku dopadnúť a každej jednej bol vďačný.
Bez slov si ku mne podišla, chytila mi ruky a priložila k ušiam, vtedy kvapky za oknom nemali šancu. Potom si opatrne ustúpila a dávala mi najavo, že som nejaké plaché zviera, ktoré nechceš vystrašiť, a pritom si ním bola ty.
V nedeľu pršalo a ty si spievala. Spievala odvážne a precítene, alebo skôr viac či menej, keďže som bol v tú chvíľu hluchý a tvoja ruka bola tlmočníkom. Vtedy sa stala dirigentom a skúšal som hádať, čo si spievala. Tou rukou si mi celú skladbu zahrala a ani si to netušila.
Budúcu lenivú nedeľu sa ťa musím spýtať, či je to práve tá skladba, ktorú si spievala.
