A o kúsok ďalej, na hromade dlažobných kociek sa doťahuje nezrelý pár, či on alebo ona miluje viacej. Nemusia mi ďakovať za úsmev, to len kútikmi úst pritakávam, že rovnaké poznám a dávno viem o vypočítavosti letnej lásky. Aká je včerajšia a nevychovaná. Vlastne, by som sa mal vrátiť a poďakovať im, že si ju znova želám poznať až ako starec. Ten, ktorý by ju vedel oceniť, ako poslednú a nečelil vyprchaniu, to znamená nikdy neporovnával. No ako mlado pobozkaného ma za rohom čakáš a vravíš mi, že teraz po novom, od minulého leta, slnko zbožňuješ. A ja ti nerozumiem, veď zima ti vždy pristala.
Slnko ďalej páli trávu a prázdna električka sa sotva vlečie popri reklamnej fasáde. Tak hrdo nás presviedča, že nám v horkých izbách niečo schádza. A pod ňou na terasách pijani zalievajú horkosť, to pre túto chvíľu nemajú sudcu, len podráždené deti osamelých na opratách štekajú, že by radšej zostali doma, akoby mi rozumeli a rovnako odmietali spoločnosť. Pritom je celé mesto prázdne, to všetci odišli za nejakým lepším slnkom a moja túžba tiež.
Tak sa vraciam po lávke a chodník sa stále ešte uzdravuje, len medzitým na kockách párik dospel, veď obaja boli tak blízko pravdy. Vyhneme sa prehnanej zdvorilosti, to sme si navzájom prenechali už dosť a za rohom si zase tam, no teraz v letných šatách. Áno, zrejme prehodnotím postoj k letu, ale len preto, že ti to tak pristane. Len pre tento rok, kým chodník neopravia.
