Už naši predkovia hovorili, že cibuľa je kráľovná a cesnak kráľom zeleniny. Že sú veľmi prospešné zdraviu a podobne. Nemám prečo neveriť múdrosti našich predchodcov. Boli úzko spätí s prírodou a dávno vypozorovali to, čo dnešná medicína múdro presadzuje.
Len keby tá vôňa nebola taká výrazná. Z môjho dychu. Po cibuľovom gurmánčení. Verte mi, skúšal som všeličo. Žuvačky sú iba chabý reklamný podfuk, takisto tik-tak, jablko či chlieb nestíhajú neutralizovať následnú pachuť v ústach, ani čokoláda, neosvedčili sa rôzne zubné pasty a ani ústna voda nie vždy pomáha. Ak vôbec...
A tak ma tento súhrn faktorov núti prehodnotiť kedy a kde sa dopustiť spoločenského prehrešku, ergo konzumácie surovej cibule. Cibuľky, ktorá štípe menej ako Cibulkove zoznamy. No, ale to je zas o niečok inom... S tou varenou a smaženou cibuľou je to okej, keďže sa stráca v množine iných prísad, z ktorých tvoríme náš pokrm. Vždy keď sa za týmto účelom chystám „zmasakrovať“ cibuľu príde mu na um pesnička Sedemdesiat sukien mala. Šúpem a šúpem. Až potom plačem, keď ju ošúpam a krájam (nikdy nie tak šikovne ako kuchári z filmov či programov o varení). A neviem prečo, ale tieto slzy sa mi zdajú akési očistné. Ako keby sa „utrpenie“ cibule transponovalo na nás, jej katov. Teda... Od cibule k poézii... Brzdi, Novak!
Ale začal som o surovej zelenine. Najradšej mám tú jarnú - mladú a zelenú, ešte štíhlučkú a sviežu cibuľku (oops, ako keby som písal o ženách!). Dobre ju umyjem, odfiknem korienkový konček a asi dve tretiny listu a mňam, chrúmanie sa môže začať! Kedy? Nuž, s ohľadom na rodinu a ľudí z okolia (považujem sa za tvora spoločenského čo nesedí vždy doma) a kolegov, mi veľa možností nezostáva. Večer nemôžem. Beriem ohľad na nočný spánok vedľaležiacej manželky (alebo dcéry, keď má občas zlé sny). Nemôžem jej/im pokaziť noc, že? Cez deň, kým som bol v práci, to tiež nešlo, lebo môj džob bol priamy kontakt s ľuďmi. A tak sa cibuľovým sviatkom, ak to takto môžem nazvať, stali pre mňa raňajky v sobotu a nedeľu. Vtedy väčšinou nikam nechodíme (iba ak na nákupy do anonymných supermarketov), na rande už nechodím a do večera je ešte ďaleko! Mám rád, keď sú raňajky bohaté – chlieb, rožky, maslo, džem, syr, nejaká údenina, klobáska, paprika, paradajky, reďkovka, čaj... A pravdaže cibuľka a k tomu nesmie chýbať kyslé mlieko! Na to nedám dopustiť. Viem sa „napukať,“ že mi potom ani obed netreba...
Rozmýšľam, že naši predkovia zrejme tento spoločenský cibuľovitý hendikep nepociťovali. Ak všetci jedli cibuľu (veď je zdravá) ani nebolo čo riešiť... Pamätám, že môj otec, si či už do fabriky alebo na pole, každý deň brával slaninu s cibuľou. Klobáska (ak bola) bola vždy až na treťom mieste. Isteže, spoločenský život našich predchodcov sa od toho nášho dosť odlišoval. Oni mali oveľa menšie nároky a my si dnes potrpíme na všelijaké veci a čistý dych je čosi ako nepísaný zákon. A tak sa my cibuľožrúti (ak nám záleží na mienke okolia) separujeme ešte prísnejšie ako fajčiari – tí majú aspoň priestor na to vyhradený. Dobrovoľne uvaľujeme na seba čosi ako cibuľovú autocenzúru. Ešteže si vieme nájsť tie správne chvíle (napr. keď zvyšok rodiny niekam odcestuje) a ešteže existujú podujatia ako Cibulák v Pezinku. A pravdaže Vianočné trhy, kde a keď si každý môže zo stánku bez obáv dopriať mastný chlieb s cibuľou. Popri varenom víne. No, tešme sa, Vianoce sa blížia. Ja sa teda tešim. Už aspoň pre toto.
A ozaj, predsa existuje zaručený recept ako odstrániť pachuť cibule z ústnej dutiny. Dajte si cesnak. Je zdravý!
